LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis


Slepé mapy


Krátka filmová poviedka Slepé mapy je absurdnou drámou odohrávajúcou sa skoro ráno v krátkom časovom úseku v ľudoprázdnej vysokoškolskej aule.
Stretávajú sa tu dvaja mladí ľudia, študenti, chlapec a dievča. Zatiaľ čo chlapec (PETER), prichádza do auly s reálnou motiváciou (pod hrozbou posledného termínu skúšky a trestu od otca v prípade jej nezloženia), dievča (VERONIKA) sa priestore auly naopak veľmi udomácňuje. Zdá sa dokonca, akoby v aule bývala, či žila. Peter ju nachádza pri čistení zubov a postupnom pripravovaní sa na spánok (prezliekanie sa do nočnej košele, česanie).
Hoci sa pri ich vzájomnej konfrontácii zdá, že Veronika sťahuje Petra do akéhosi absurdného sveta, v skutočnosti je „všetko naopak“ (tak, ako to vysvetlí Veronika v poslednej replike). Zo sveta plného ľudí sťahuje Petra do absolútnej vyprázdnenosti, z ktorej síce existuje presne vyznačený únikový východ, no nikto sa neunúva hľadať ho, či prejsť ním, sťahuje ho do každodennej reality bez akejkoľvek vyššej hodnoty, v ktorej sú aj tie najbežnejšie veci v skutočnosti tým najabsurdnejším.


INT., aula, ráno
Rozľahlá aula je takmer celkom prázdna. Len kdesi uprostred, medzi radmi stolov a lavíc sedí malé čiernovlasé dievča. Má asi dvadsaťpäť rokov, na sebe ničím nezvyčajné rifle a tričko. Volá sa Veronika. Medzi rovnakými radmi lavíc sa takmer celkom stráca, z diaľky ju vidno, len keď dôkladne zaostríme pohľad do konkrétneho bodu.
Na stole pred sebou má o peračník opreté malé ufúľané zrkadielko a hustým hrebeňom si prečesáva svoje vlasy. Prečesávajú sa ťažko. Po každom zábere z neho vyťahuje chumáč vlasov, ktorý hádže pod seba na zem. Pod očami a na lícach má čierne fľaky od rozmazaného mejkapu.
Pomaly odkladá hrebeň. Z peračníka si vyberá žltú zubnú kefku a nasucho, bez zubnej pasty si začína čistiť zuby.
Odrazu sa otvárajú dvere na aule a vchádza do nej udýchaný červený chlapec. Je asi rovnako starý ako Veronika. Na očiach má okuliare z hrubého skla. Volá sa Peter. Zmätene sa obzerá okolo seba po prázdnej miestnosti a pomaly začína schádzať po schodoch k Veronike.
Veronika sa len letmo obzerá cez rameno, usmieva sa s kefkou v ústach a vzápätí sa odvracia naspäť k zrkadlu.
Peter je už tesne pri nej. Stále sa nechápavo obzerá okolo seba, postupne začína dýchať pravidelnejšie.

PETER: To som rád... Myslel som, že meškám. (zhlboka sa nadychuje) Nikde nikto nie je.

Veronika prikyvuje, odkladajúc zubnú kefku do peračníka. Vzápätí si z neho vyberá dva vatové tampóny a nasucho si začína čistiť škvrny od mejkapu.

PETER: Geografia?
VERONIKA: Ak chceš, aj geografia.
PETER: (neprítomne) Ešte som nevidel taký prázdny autobus. Ty si dnes vlastne prvá, koho vidím.
VERONIKA: (s úsmevom) Sadni si.

Ťahá Petra za rukáv, až kým si konečne nesadne na sedadlo vedľa nej.

VERONIKA: Bála som sa, že už nikto nepríde.
PETER: Veď... Dnes je posledný termín. Musím to urobiť. Týždeň už nevidím nič iné ako slepé mapy.
VERONKA: Mapy, alebo iné... Dôležité je, že si tu.

PETER: (akoby pre seba) Otec ma zabije, ak to dnes nespravím.

Nervózne sa zahmýri na stoličke. Naraz zamrzne a uprene sa zahľadí na rozľahlú stenu pred sebou, na ktorej sú dva obrovské obrazy prierezov oboma pohlaviami.

PETER: Čo je to?
VERONIKA: Mapy. Nevyzerá ten penis z diaľky ako mapa Talianska?
PETER: Ale dnes mala byť geografia a nie tieto... Preboha, to je ráno.

Zhlboka si vydýchne a zahľadí sa na Veroniku, ktorej už medzitým z tváre zmizli čierne fľaky.

PETER: (rezignovane) Vykradli mi pivnicu.

Veronika vstáva. Sadá si na stôl za Petrovu stoličku a pomaly mu začína masírovať spánky.

PETER: Nič som v nej nemal. Ale aj tak... Je to krádež, nie?

Veronika prikyvuje, rukami mu teraz prechádza po vlasoch a po tvári.

PETER: Včera v parku ma chceli zbiť, lebo mám vraj veľké oči. Ja som im vravel, že to len tie okuliare... A keď som si ich zložil, vrazili mi do ramena, že nemám klamať. Čo tu robíš?
VERONIKA: Chcela som byť doktorkou. Keď som bola malá, rezali sme so sestrou bábikám bruchá, zašívali sme ich, liečili sme im ruky... Ale to už bolo dávno.
PETER: A ešte bol aj pokazený výťah. Musel som bežať po schodoch. A teraz ešte toto. Bože. Musím odísť...

Peter sa pokúša vstať, no Veronika ho jemne pridržiava na stoličke. Nakoniec si rezignovane kladie hlavu na stôl pred sebou.

PETER: Ja sa neponáhľam. Aj tak už ani neviem, kadiaľ sa odtiaľto ide. (obracia sa k Veronike) Keď do niekoho vrazím, poviem mu aspoň pardon. Čo mám robiť, keď vrazia do mňa?

Veronika mlčí. Z veľkého ruksaku pri svojich nohách vyťahuje akúsi veľkú bielu plachtu.

PETER: Keď do mňa vrazia poviem tiež pardon.

Peter si líha naspäť na stôl, zhlboka dýcha.

VERONIKA: Raz som jednej vybrala oči a nevedela ich vrátiť naspäť. Odvtedy ma sestra nenávidí.
PETER: Tá vagína, to je tuším Balkánsky polostrov. Vidíš? Tam je Belehrad.

Veronika rozbaľuje bielu tkaninu a až keď si ju prevlečie cez hlavu vidno, že je to nočná košeľa siahajúca až k pätám. Pomaly si pod košeľou začína rozopínať nohavice a vyzlieka si ich.

PETER: Na slepej mape je všetko tam, kde sa práve rozhodneš.
VERONIKA: (vyzliekajúc si spod košele aj tričko) Nemohla som ju zachrániť. Zostala... (chápavo prikyvuje) zostala slepá... Raz, ak sa odtiaľto dostanem, zachránim ju.
PETER: Ako sa vlastne voláš?
VERONIKA: (hladiac Petra po vlasoch) Ako chceš.
PETER: A čo tu vlastne robíš?
VERONIKA: Idem spať.

Veronika si sadá na stôl, vyzúva si topánky a vzápätí si líha – celá sa vystiera na rovnej stolovej doske.

PETER: Ale veď je osem hodín ráno.
VERONIKA: Som už unavená.

Peter nechápavo hľadí na Veroniku, ktorá k nemu naťahuje ruku. Neopatrne ju chytá a necháva sa stiahnuť na stôl vedľa nej.
Zarazene sedí na okraji s nohami visiacimi vo vzduchu.

VERONIKA: Všetko je naopak. Ešte to nevieš?

Peter si bezmyšlienkovite vyzúva topánky a líha si na stôl k Veronike. Obaja hľadia do stropu. Držiac sa za ruky sa takmer vôbec nehýbu. Veronika zatvára oči. Peter ju ešte chvíľu bez slova pozoruje, no vzápätí rovnako zatvára oči.


KONIEC


Ján Filip Púček - (1.ročník, scenáristiky a dramaturgie VŠMU)
v prípade, že vás scenár zaujal, môžete autora kontaktovať

Komentáre

ondro

8.4.2009
skvely namet na kratas! posobive, ze vyprazdnena aula. netradicne stavane dialogy.