LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis


Neskôr ako koniec sveta


Krátka sci-fi situácia o dvoch mladých ľuďoch v školskej budove za veľmi zaujímavých podmienok. Taktiež príbeh o tom, či má vzdelanie pre nás zmysel aj keď už neexistuje spoločnosť, v ktorej by sme sa mohli vidieť ako vzdelaní a úspešní ľudia.



INT/ budova vysokej školy/ráno

Vo veľkej, rozľahlej škole akoby zastal čas. Všade je ticho, vo vzduchu pomaly víri prach. Vidíme dlhú chodu - spustošenú a prázdnu.
O chvíľu na to sa na konci chodby vynorí Karolína (20) - dievča s tmavými vlasmi a krivými nohami v červených pančuškách. Neohrabaným behom sa rozbehne po chodbe a čo najrýchlejšie preskakuje prevrátené stoličky, drevené klady, rebrík, prevrátenú tabuľu a akési nehybné ľudské telo.
Poletujú za ňou jemné pavučinky, ktoré sa odtrhli nečakaným prúdom vzduchu.
Klára drží v ruke tašku so školskými vecami a pri behu ospravedlňujúco vykrikuje do prázdnej chodby:

KAROLÍNA: S dovolením! Prepáčte! Pardon!

Dievča nakoniec dorazí k veľkým, majestátne vyzerajúcim dverám, ktoré sú zatvorené. Pozrie na hodinky a položí ruku na kľučku.
Zrazu sa ozve kohosi zakašľanie. Karolína sa prekvapene obzrie okolo seba, no nikoho nevidí. Stisne kľučku a v tom momente sa opäť ozve zakašľanie, tentoraz silnejšie. Karolína sa nazlostene otočí.

KAROLÍNA: Kto to bol?

Ozve sa hlas niekde za ňou.

HLAS: To som si nemyslel, že tu ešte niekoho stretnem.

Karolína zodvihne hlavu a pohľad jej padne na starú skriňu pri stene. Na jej vrchu sedí Oliver - veľmi chudý chlapec (22) s veľkými očami a strapatými vlasmi. Sedí v tureckom sede, na sebe má župan a vedľa položenú vodnú fajku, ktorej koniec si práve vložil do úst. Ozve sa klokotavý zvuk a z chlapcových úst vyjde mliečny biely dym.
Karolína naňho káravo pozrie.

KAROLÍNA: Nemal by si byť náhodou na prednáške?

Oliver mykne plecom. Dievča sa otočí späť, otvorí dvere a vojde do prednáškovej auly, v ktorej nie je jediný človek. Cez špinavé okná dnu preniká slabé, tlmené svetlo.

KAROLÍNA: Prepáčte pán profesor, ale vôbec nechodia električky. Prepáčte.

So sklopenou hlavou vojde dnu, prejde uličkou a zastaví sa pred jedným zo sedadiel. Potichu zašepká: „Môžem?“. Potom si sadne, pričom z mäkkej časti sedačky vyletí množstvo prachu. Vyloží na lavicu knihy a pozorné hľadí pred seba. V sále je úplné ticho.
Dievča akoby napäto počúvalo, občas mierne prikývne, prípadne prevráti stránku v knihe na ďalšiu. Zrazu jej vystrelí ruka, chvíľu sa náruživo hlási a potom ruku sklamane zloží.
Presne v momente, keď berie do ruky pravítko, sa ozve dlhé a nepríjemné škrípanie vchodových dverí. Zjaví sa v nich Oliver. Prejde pred veľkú tabulu, chvíľu stojí bez pohybu a len pozerá pred seba. Potom dvihne ruky nad hlavu a spojí si dlane. Pohne hlavou dopredu a dozadu. Nadskočí.
Začne ťahavým, nosovým tónom spievať akúsi melódiu, ktorej slová si zjavne vymýšľa a pritom sa zvláštne pohybuje – nohy dvíha prehnane vysoko, vlní celým telom a kýve hlavou.

Karolína zhrozene pozerá na túto čudesnú scénku, potom sa pobúrene zodvihne zo stoličky a ukáže na chlapca.

KAROLÍNA: Pán profesor!

Oliver prejde ku katedre, ľahne si na ňu a urobí mostík. Karolína sa neudrží. Vstane, červená od zlosti kráča k chlapcovi a namieri naňho svoj ukazovák s obhryzeným nechtom.

KAROLÍNA: Tak akože buď odídeš, alebo si normálne sadneš ako my ostatní!

Oliver, ktorý je stále v polohe mostíka, sa na ňu zamyslene pozrie.

OLIVER: Nevieš náhodou, čo sa tu stalo?

Potom sa posadí a poškriabe sa vo vlasoch.

OLIVER: V pondelok som zaspal na hodine a potom sa zrazu zobudím...

KAROLÍNA: Ale áno, vždy som o tebe vedela, že školu flákaš.

Dievča mu venuje jeden pohŕdavý pohľad, vráti sa späť na svoje miesto a sadne si. Pretočí stránku knihy.
Oliver ju chvíľu mlčky pozoruje, potom k nej pomalým krokom prejde a s nesmiernou ľahkosťou vyskočí na lavicu. Sadne si do tureckého sedu a zamyslene na ňu pozrie.

OLIVER: Aký to má vlastne zmysel?

Karolína nahnevane vytiahne svoju učebnicu spod chlapcovho zadku a pozrie do prázdnej auly.
Rozhodí rukami.

KAROLÍNA: Ľudia, chápete toto?!

OLIVER: Ja to nechápem. Aký má zmysel teraz sa učiť?

Dievča zmätene pozrie na chlapca, otvorí ústa a hneď ich aj zatvorí. Potom si začne obhrýzať malíček pravej ruky.

KAROLÍNA: Akože zmysel? Veď bez vzdelania človek nič v živote nedokáže!

Karolína mimovoľne pohladká obal svojej učebnice. Oliver sa zamyslene poškrabe vo vlasoch.

OLIVER: Podľa toho, čo som videl z okna, má teraz zmysel len jedna vec...

Skôr ako sa stihne dievča spamätať, chlapec vystrie ruku, vkĺzne ňou pod Karolínine tričko a skúseným pohybom jej rozopne podprsenku. Hneď, ako si dievča uvedomí, čo sa deje, zvreskne a celou silou buchne chlapca pravítkom.

KAROLÍNA: Čo si to dovoľuješ?!

Chlapec pokrčí ramenami.

OLIVER: Čo ti vadí? Veď sme tu sami.

KAROLÍNA: Sami?!

OLIVER: Možno sami na celej Zemi. Môžeme si robiť, čo chceme!

Oliver sa zasmeje, zoskočí z lavice a začína rad radom prevracať a zhadzovať všetko, čo okolo seba vidí – knihy, tabule, vitríny a rôzne učebné pomôcky. Robí to s akousi ľahkosťou a pokojným výrazom, akoby o nič nešlo.
Dievča vyskočí na nohy, otočí sa smerom do sály a zúfalo skríkne na prázdne sedadlá:

KAROLÍNA: Robte niekto niečo, preboha!

Oliver na chvíľu prestane a pozrie na dievča.

OLIVER: Nikto tu nie je.

Chlapec opäť pokračuje v nezmyselnom ničení.

KAROLÍNA: Zavolajte políciu!

Oliver práve berie do rúk kamennú bustu akéhosi veľkého mysliteľa. Opäť pozrie na dievča.

OLIVER: Nikto tu nie je!

Pustí bustu z rúk a tá sa s hlasným rachotom rozbije.
Karolíne celú situáciu pozerá s narastajúcim zúfalstvom, oči sa jej plnia slzami a tečú po lícach. Hlasno vzlykne a pohľadom ešte raz prebehne po prázdnej aule.

KAROLÍNA: Zbabelci! Nebudem tu s vami už ani sekundu!

Dievča sa prudko rozbehne cez aulu a preskakujúc rozhádzané veci sa rúti k dverám. Otvára ich a mizne, počuť len jej dupot.
Oliver v tú sekundu znehybnie. Rozbehne sa za ňou.

INT/chodba/deň

Vidíme dievča a chlapca bežiacich cez spustošenú chodbu. Dievča zahne a mieri k veľkým vchodovým dverám budovy.
Jej ruka silno stisne kľučku, dvere sa otvoria.

EXT/pred školou/ráno

Karolína a Oliver stoja vedľa seba úplne bez pohybu a s vytreštenými očami, za nimi vidíme stenu školskej budovy. Všade vo vzduchu víri veľké množstvo prachu a piesku, takže sa zdá, že sú obaja zahalení akousi čudnou hmlou.
Dievča si zhrozene priloží dlaň k ústam, chlapec prižmúri oči a poškrabe sa po hlave.

OLIVER: Je to oveľa horšie, ako sa to zdalo z okna.

Karolína, ktorá má stále ruku na ústach, odmietavo pokrúti hlavou.

OLIVER: Vyzerá to na prírodnú katastrofu, ale mohla to byť aj nejaká supersilná zbraň.

KAROLÍNA: Toto...toto nemôže byť naozaj.

Oliver položí svoju chudú ruku okolo Karolíniných pliec a povzbudzujúco ju potľapká po ramene. Dievča sa v momente psychicky zloží a prepukne v hlasný a zúfalý plač.

KAROLÍNA (pomedzi vzlyky): A-čo-teraz-zo-mňa-bude?

Oliver ju trochu nemotorne objíme a nechá, aby mu zaslzila rukáv trička.

OLIVER: Ja neviem... Človek?

Chlapec nenápadne skĺzne rukou na Karolínin zadok a pohladká ho. Spokojne sa usmeje, otvorí vchodové dvere a vojde aj s Karolínou späť do budovy.


KONIEC


Martina Madejová - (1.ročník, scenáristiky a dramaturgie VŠMU)
v prípade, že vás scenár zaujal, môžete autora kontaktovať

Komentáre

ondro

8.4.2009
citam, citam, jedno po druhom. dobry projekt!! apokalyptico! lahko realizovatelne...