LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis


Veterné mlyny


Dej krátkej filmovej poviedky Veterné mlyny sa odohráva počas poobedňajšieho vyučovania v telocvični na strednej škole. Je drámou a absurdnosti hierarchického rozloženia spoločnosti, na ktorú poukazuje prostredníctvom bežného trojvrstvého vzťahu žiačka – učiteľ – riaditeľka. Skrachovaný športovec – telocvikár sa snaží ponižovaním obéznej žiačky zakryť svoje vlastné neúspechy. Zároveň riaditeľka ako vrchol pomyselnej pyramídy vzťahov ponižuje učiteľa (s ktorým ma okrem toho intímny vzťah) a rovnako sa snaží trestať aj žiačku (a tým spoločný vzťah s učiteľom zakryť).
Učiteľ odmieta pustiť žiačku domov, pokiaľ netrafí loptou do koša. Napriek tomu, že žiačka skóruje, odmieta kôš uznať. V tom prichádza na scénu riaditeľka, ktorá doteraz márne čakala na učiteľovu spoločnosť a rozhodne sa robiť poriadok na oboch „poschodiach“ rovnako.
Poviedka ukazuje jednotlivca pod tlakom „vyšších poschodí“ – jednotlivca neschopného odporu, počúvajúceho nielen nezmyselné, ale častokrát aj protichodné príkazy autorít. Sleduje postupné nenápadné, no o to násilnejšie likvidovanie individuality, názoru a postoja.



INT, telocvičňa, poobedie
Na stenu rozľahlej telocvične sa premietajú vetrom roztáčané listy ventilátora. Ich tieň je obrovský – pripomínajú akýsi neskutočný veterný mlyn.
V jednom z rohov sedí na lavičke dievča. Má asi osemnásť rokov, je objemnejšej postavy, ktorú sa márne snaží ukryť pod široké oblečenie – rifle a čierne bavlnené tričko. Na očiach má mohutné okuliare. Volá sa BETKA.
Pod basketbalovým košom stojí muž – UČITEĽ, päťdesiatročný. Napriek svojmu veku a odevu (šuštiaková športová súprava) sa snaží pôsobiť dokonale uhladene a príťažlivo. Ustupujúce hnedé vlasy má ozdobené blond melírom a sčesané dopredu, aby nimi zakryl vysoké čelo a kúty. Naraz prudko zapíska na píšťalke zavesenej na krku a na prostredníku roztočí basketbalovú loptu, pričom uprene hľadí na Betku..

UČITEĽ: Od septembra sme dohodnutí, že na telesnú sa nosí...čo?

Zmĺkne a čaká na odpoveď. Betka uhýba pohľadom a pohráva sa s prstami na oboch rukách. Mlčí.

UČITEĽ: Haló! Hrošík! Čo sa nosí na telesnú?
BETKA: Úbor.
UČITEĽ: Tak vstávaj!

Hneď ako vstane hodí jej učiteľ prudkú prihrávku, ktorú stihne len reflexívne odraziť do druhého rohu.

UČITEĽ: Drevo! Bež po ňu!

Betka nešikovne beží pre loptu a vracia sa k Učiteľovi pod kôš. Lopta v jej náručí vyzerá ako čosi absolútne cudzie.

UČITEĽ: Postav sa na čiaru! Nie na tú! Sem! Tu stoj! A ani krok za ňu!

Učiteľ sa s pobavením pozerá na Betku, ktorá strnulo stojí na čiare a prestrašene pozerá na basketbalový kôš.

UČITEĽ: Kým neskóruješ, nejdeme odtiaľto!

Betka nešikovne hádže loptu na kôš, no netriafa ani dosku.

UČITEĽ: Načo máš, preboha, tie okuliare?
BETKA: Na čítanie.
UČITEĽ: Aha. Rada čítaš?
BETKA: Áno.
UČITEĽ: Tak si prečítaj Bielu veľrybu!

Silene sa zasmeje. Zdvíha zo zeme loptu a podáva ju Betke na otvorenej dlani ako na podnose.

UČITEĽ: Madam.

Stavia sa za ňu a nasilu upravuje jej postoj.

UČITEĽ Túto nohu dopredu. Zdvihni ruku. Nie až tak! Vieš čo je vôbec základ basketbalu?
BETKA: Nie.
UČITEĽ: Aby loptička prešla cez košíček. Skús to. Tebe už prešla cez košíček loptička?

Betka sa nechápavo obzerá cez rameno.

UČITEĽ: (so samozrejmosťou) To je základ života.

Znova ju začína hrubo upravovať do želaného postoja, detailne jej napráva hlavu a skladá jej okuliare.

UČITEĽ: Vidíš lepšie?
BETKA: Nie.
UČITEĽ: Tak hádž!

Lopta z Betkiných rúk letí smerom ku košu. Bez akéhokoľvek dotyku prechádza cez obruč, sieťka sa len jemne zavlní. Betka s úsmevom hľadí na Učiteľa.

UČITEĽ: Ho-hó! Toto nie! Čo to bol za postoj? Neplatí!
BETKA: Ale bol kôš!
UČITEĽ: Kôš, kôš! Ale aký? S takýmto postojom by ti v lige nedali do ruky ani metlu! Znova!

Učiteľ je opäť tesne blízko pri Betke, ich telá sa takmer dotýkajú. Neopatrne jej napráva ruky do správnej polohy.

UČITEĽ: (šepká) Už si mala chlapca?

BETKA: Nie...
UČITEĽ: Naozaj, hrošík? (smeje sa) Hádž, hádž, hádž!

Vo dverách na opačnej strane telocvične sa naraz objavuje žena – riaditeľka. Má asi päťdesiatpäť rokov, na sebe priliehavý tmavomodrý kostým a okolo krku šatku.

RIADITEĽKA: (kričí) Peter!

Učiteľ sa strháva a prekvapene na ňu pozerá.

UČITEĽ: Dobrý deň, pani riaditeľka.
RIADITEĽKA: Čo to tu robíte, pán Grešo?
UČITEĽ: Máme hodinu.

Riaditeľka pomaly prichádza do kruhu, v ktorom stojí Učiteľ a Betka.

RIADITEĽKA: Je štvrť na štyri!

Učiteľ nervózne hľadí na stenu, na ktorej sa premietané listy ventilátora práve zastavili.

RIADITEĽKA: O pol tretej bola porada. Snáď ste nezabudli...
UČITEĽ: Nie, ja len...
RIADITEĽKA: Myslím, že vaše ústa a váš...intelekt nám mohli byť na osoh.
UČITEĽ: Áno, ale... Máme tu doučovanie.
RIADITEĽA: Doučovanie? (silene sa zasmeje, pozrie na Betku) A ty čo tu stojíš? Čo to máš na sebe?
< UČITEĽ: Nemá úbor!
RIADITEĽKA: Daj to rýchlo dole!

Betka si pomaly začína vyzliekať tričko.

RIADITEĽKA: Naša porada vás zrejme nezaujíma natoľko, ako žiačky. Kedy ste chceli prísť?

Učiteľ zdvíha zo zeme loptu a nervózne s ňou krúti v rukách. Obďaleč stojí Betka len v béžovej spodnej bielizni, založenými rukami si prekrýva prsia.

RIADITEĽKA: Ty si sa zbláznila? Obleč sa?
BETKA: Ale...
RIADITEĽKA: Aké ale? Toto... toto ešte bude mať dohru! (obracia sa na učiteľa) Vy, pán Grešo. Ukážte tu – nádejnej adeptke slovenského basketbalu ako behá bývalý vice-vice-vicemajster mestskej ligy!
UČITEĽ: Neblázni!
RIADITEĽKA: A prečo? Veľmi by si sa spotil?

Učiteľ neveriacky hľadí na Riaditeľku.

RIADITEĽKA: Tak bude to?

Učiteľ sa pomaly dáva do poklusu neveriacky krútiac hlavou. Znechutene krúži okolo telocvične ako cvičený kôň po obvode arény.

RIADITELKA: Teraz drep!

Učiteľ drepne a beží ďalej.

RIADITEĽKA: Výborne. Rýchlejšie! Rýchlejšie, pán učiteľ! Teraz do tých dverí a počkajte tam na mňa!

Učiteľ mizne v dverách, ktorými pred chvíľou vošla Riaditeľka.

RIADITEĽKA: Je to nechutné slečna! Ten chlap má päťdesiat. Má ženu a deti. A vy sa tu ešte vyzliekate za mojej prítomnosti!

Betka skláňa oči k podlahe. Mlčí.

RIADITEĽKA: Sľubujem vám, že to tak nenechám!

Riaditeľka pomaly odchádza. Klepot opätkov o drevenú palubovku sa pomaly vzďaľuje až celkom tíchne. Počuť prudké buchnutie dverí.
Betka nešikovne zdvíha zo zeme loptu, stavia sa na čiaru a nešikovne hádže na kôš. Lopta však neprechádza cez kôš – zostáva zaseknutá medzi doskou a kovovou obručou ako obrovské nedosiahnuteľné jablko.
Betka sa rezignovane vracia naspäť na lavičku, sadá si a uprene pozorujúc zaseknutú loptu sa takmer vôbec nehýbe.
Zachádza Slnko. Listy ventilátora premietané na veľkú bielu stenu sa definitívne strácajú.


KONIEC


Ján Filip Púček - (1.ročník, scenáristiky a dramaturgie VŠMU)
v prípade, že vás scenár zaujal, môžete autora kontaktovať