LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis


Rozbité zrkadlo


Adaptácia krátkej básne „Rozbité zrkadlo“ od Jacquesa Préverta ukazuje, čo sa stane s mužom, keď sa „ten malý tancujúci chlapík v jeho hlave“ potkne a spadne. Spolu s ním sa totiž zrúti všetko okolo, všetok spev, hravosť, stánky s cukrovými vatami. A čo je ešte horšie - potom sa do tejto pustoty, do nečakaného prázdna ozve veselý dievčenský hlas, nič netušiaci hlas, ktorý tomu celému jednoducho nerozumie. Podľa mňa je téma náhlej prázdnoty v človeku, tak ako aj vzájomné neporozumenie vo vzťahu, dnes veľmi aktuálna o oplatí sa o nej hovoriť. (Keď už pre nič iné, tak aspoň pre to, aby si daní jednotlivci nemysleli, že sú v tom sami.)


Ozve sa zvonivý dievčenský smiech, ktorý pomaly tíchne a vystriedajú ho zvuky stupňujúceho sa bubnovania. Červená opona na malom pódiu sa dvíha, počuť burácanie a tlieskanie ľudí sediacich okolo. Cez uličku beží skupinka detí s umelými klaunovskými nosmi a sadajú si vedľa svojich natešených mamičiek.
Opona odhalí muža, stojaceho v strede pódia. Volá sa Viktor, na sebe má žltý kostým s čiernymi bodkami, na hlave cylinder a v ruke paličku. Široko sa usmeje a počká, kým nastane úplné ticho. Potom začne paličkou pomaly klopkať o dlážku pódia.

Klopkanie sa zmení na monotónny tikot hodín. Pod bielym paplónom spí dievča. Má detskú, nežnú tvár a je schúlená do klbka. Vedľa nej leží Viktor, ruky má za hlavou, oči otvorené a pozerá do paplónovej prikrývky - akoby to bolo biele nebo. Dievča sa prevráti na druhý bok a hlavou sa jemne oprie o mužove telo. Zo sna sa spýta utrápeným hlasom: „Kde si?“

Muž na pódiu klopne posledný raz paličkou, široko rozprestrie ruky a povie s úsmevom: „Tu!“ Zrazu sa spustí dynamická hudba cirkusového orchestra a muž začína tancovať, z každého jeho pohybu srší obrovská radosť. Diváci výskajú a tlieskajú do rytmu.

„Počuješ to?“ spýta sa Viktor spiaceho dievčaťa pod paplónom. Chvíľu čaká obklopený tichom, potom zo seba prudko sťahuje prikrývku a vstáva, na sebe má len bodkované trenky. Je v prázdnej, štvorcovej miestnosti. Jediný nábytok je veľký matrac, na ktorom sa pod paplónom črtá silueta dievčaťa.
Viktor si zívne, poškriabe sa po neoholenom strnisku a otrávene podíde k vedierku s bielou farbou. Namočí doň koniec maliarskej štetky a prejde ňou po zožltnutej stene.
Prekvapene nadvihne obočie. Na stene sa jasne črtá modrá šmuha. Opäť namočí štetku do farby a skúsi ešte raz. Tento raz sa stena nafarbí na oranžovo. Viktor akoby na chvíľu nedokázal uveriť vlastným očiam, potom sa zrazu rozosmeje a začne bez rozmyslu namáčať štetku do bielej farby a maľovať farebné pruhy. Nakoniec rozprestrie ruky a stenu radostne objíme. Pobozká ju, pery mu zostanú fialové.
Viktor zalieza pod paplón a nadšene bozkáva spiace dievča na holý chrbát. Na mäkkej pokožke zostávajú fialové odtlačky pier.

Viktor, stojaci na malom pódiu, si veľkým gestom pobozká dlaň a bozk pošle celému obecenstvu, ktoré reaguje ešte väčším burácaním. „Nádej, vždy je tu nádej!“ zavolá a hlasno sa na tom rozosmeje. Potom sa opäť pustí do tanca, drevená podlaha pódia sa ohýba pod náročnými kreáciami.
Diváci vstávajú zo svojich sedadiel a tlieskajú do rytmu hudby. Tvár muža sa leskne od potu, no pery má stále roztiahnuté do širokého úsmevu. Práve robí efektnú otočku a ľavou nohou došľapuje na zem, keď si zrazu nešťastne pristúpi rozviazanú šnúrku na topánke a ako v spomalenom filme padá. Počuť zhrozené výkriky z obecenstva a hneď na to zvuk, akoby sa rozbilo zrkadlo.

Stovka balónov, ktorá bola pripevnená o zem neviditeľnými šnúrkami sa zrazu odtrhne a mizne na modrom nebi.

Viktor nehybne leží na bielom paplóne na matraci a vedľa neho spí pod prikrývkou dievča. Viktor vyzerá ako bez života, zahmleným pohľadom pozerá do stropu a mlčí. Izby v miestnosti sú snehovo biele, čerstvo vymaľované.
Viktor leží na pódiu. Je ticho. Zrazu sa objavia dvaja svalnatí mladíci v čierno-bielych prúžkovaných tričkách, chytajú Viktora za členky a pomaly ho ťahajú preč. Počuť zvuk nepríjemného šúchania o zem.

Dievča ospalo otvára oči a zívne si. Vylezie spod paplóna, chvíľu sa díva na nehybného Viktora a potom ich oboch zakryje, spod prikrývky im trčia len konce nôh. Dievča sa naňho nežne usmeje a povie: „Sníval sa mi zlý sen. Chceli ma v ňom zožrať tri veľké žirafy.“
Viktor chvíľu mlčí, potom chladne povie:
„Všetko sa vo mne rozbilo.“
„Ty si už vymaľoval?,“ spýta sa dievča a pritúli sa k nemu. „Cítim farbu“
Viktor sa však podráždene posunie ďalej a zamrmle: „Ničomu nerozumieš.“
Dievča sa opäť usmeje.
„Pozeraj,“ povie mu a jedným prudkým pohybom odokryje paplón.
Obaja hľadia na tmavé nebo plné hviezd, ktoré je nad nimi.
„Krása, však?“ povie spokojne dievča.
Viktor mlčí a smutne hľadí na hviezdy.
Dievča pozrie na muža, strelí mu frčku do nosa a rozosmeje sa. Muž sa skrúti do klbka a na hlavu si pritíska biely vankúš.


KONIEC


Martina Madejová - (1.ročník, scenáristiky a dramaturgie VŠMU)
v prípade, že vás scenár zaujal, môžete autora kontaktovať