LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis


Obliekanie do ľudskosti

(kdesi nikde a všade)

Obliekanie do ľudskosti – pár slov autora

Svet, v ktorom žijeme, sa čoraz viac ponára do bahna povrchnosti a priamočiarosti, odmietajúcej akúkoľvek predstavivosť. Ľudia potrebujú jasné názory, jasné stanoviská a čiernobiele umenie, kde je hneď všetko jasné a pochybnosti? Na tie dnes nemá nikto čas ani energiu. S týmto zvláštnym fenoménom kráča ruka v ruke odmietanie fantázie a tajomna, čohosi metafyzického, čo nás presahuje a tvaruje, v čo dokážeme veriť aj bez krížov, takže vierou nemám na mysli iba náboženstvo. Keďže ja som sám sa do nedávna považoval za ateistu, momentálne sa nachádzam v istej kríze ne(viery). Táto zvláštna absencia imaginácie okolo mňa ma inšpirovala k vytvoreniu zvláštneho sveta, ktorý je ešte o niekoľko úrovní vyššie (a vzadu) ako náš a ktorý spájajú určité spoločné rysy, resp. východisková pozícia, ktorú som posunul do úplného extrému, ale vážne verím, že do toho štádia nikdy nedôjdeme. Ide totiž o svet, v ktorom ľudia stratili akúkoľvek fantáziu a vieru v čosi metafyzické. V dôsledku neustáleho zhonu a práce zapínali televízor čisto pre rozptýlenie, nemajúc snahu o niečom uvažovať alebo pochybovať, takže po čase odmietali aj tie najmenšie náznaky tajomna, potrebovali vidieť veci jasné, nezakalené a priamočiare, čo po čase viedlo k absolútnemu odmietnutiu šiat, keďže ľudia si nepotrebovali predstavovať, čo sa ukrýva pod obtiahnutými tričkami, v podstate ich to prestalo zaujímať, veci ako také uviazli vo svete stereotypu a nechutného zvyku. Ozývali sa však aj pozitívne reakcie, predovšetkým liberálni občania považovali tento akt za absolútnu deklaráciu slobody a taktiež v tom videli okamžitý zánik pretvárky a klamstiev. Viera v čokoľvek metafyzické sa stala protizákonným, rovnako ako akékoľvek oblečenie vrátane čeleniek či šálov. Vznikol svet, v ktorom oblečenie poburovalo verejnosť. A v tomto svete sú pohodení traja ľudia, v opustenom bare po záverečnej, preplnení pochybami, ktoré si niektorí ani nechcú priznať a postavení pred jednu z najdôležitejších a najaktuálnejších otázok súčasnosti: čo je to za život bez predstavivosti a imaginácie?


Uprostred rozľahlého baru leží biliardový stôl prekrytý čiernou matnou dekou. Pod lampami pláva silné modré svetlo. Za oknom sa pomaly plazí biela hustá hmla plná melanchólie. Je ticho, občas prerušované jemným šumením dohrávajúcej platne. Pri bare sedia dvaja postarší muži na vysokých barových stoličkách. Muž naľavo má krátke sivé vlasy a rukou hladí listy malého citrónovníka, postaveného pred ním na barovom pulte. Na citrónovníku je iba jeden neveľký citrón. Muž sa volá Šmolko. Má rozsiahlu plešinu a tlsté mäkké telo s roztekajúcimi sa vankúšikmi tuku. Muž napravo má čierne kučeravé mastné vlasy, briadku a malé tajomné oči. Volá sa René. Za barom stojí chudá čiernovlasá barmanka s bledou tvárou a výraznými červenými perami. Páchne višňami. Volá sa Mária.
Všetci traja sú úplne nahí.
Mária stláča biely gombík na kávovare, chvíľu naň hľadí a keď prístroj nereaguje, zlostne po ňom udrie, až nadskočí veľká plastová fľaša olivového oleja položená vedľa. Náhle sa rozplače a posadí sa na vysokú stoličku naproti mužom. Červenú tvár si skryje do dlaní, pričom jej po lakťoch stekajú dlhé čierne vlasy.
Delí ich iba drevený barový pult, ako lepkavá a pivom posiata drevená tenisová sieť.


René: „Dáš im všetko, život, spomienky, farby, povieš im, čo majú robiť a ony si aj tak robia, čo sa im zachce. Posratá sloboda.“ Pousmeje sa a napije sa z pohára plného chladného mlieka. Na brade sa mu zachytí biely povlak, pričom pár kvapiek steká z brady na jeho vyschnutý prepadnutý hrudník. Mária ho nevníma, utiera si slzy a sústredene pozerá na drevenú podlahu baru.
Mária: „Nič nie je na svojom mieste.“
René pozerá do prázdna a hladí vysoký pohár.
René (pre seba): „Daj riti slobodu a oserie ťa.“
Mária ho stále nevníma, pohľad jej ukradla podlaha.
Mária: „Zdalo sa mi, ako sedím na polámanej stoličke. Pomaly si obliekam čierne podkolienky...“
René spozornie, prekvapene na ňu pozrie a potom s jemným úsmevom pokrúti hlavou.
René: „Máš vôbec osemnásť?“
Mária pootočí hlavu a pozerá na stenu, na ktorej visia staré hodiny. Je ticho.
Mária: „Už áno.“
René sa pousmeje.
René: „Aspoň niečo je v poriadku.“
Mária stále očami znásilňuje hodiny na stene.
Mária: „Ľudia sa na mňa pozrú a vedia o mne úplne všetko. Každý záhyb môjho tela im to všetko krásne rozpovie...“
René sa milo usmeje, akoby ju chcel utešiť. Dlaňou kĺže po pulte bližšie k Márii.
René: „Má to aj svoje výhody. Umiera pretvárka, rozdiely, klamstvá...“
Mária (preruší ho): „Skryté stratilo svoj zmysel.“
René sa mierne zamračí a prudko vypije celý pohár mlieka.
René (podráždene, pričom mu z úst vyletujú biele kvapky): „Všetko skryté sme odhalili. O to nám predsa celý čas šlo...“
Mária chvíľu pozoruje svoje nahé telo, potom zdvihne hlavu a zvedavo pozerá na Reného.
Mária: „Nevadia ti moje znamienka?“
René sa na ňu zvláštne zahľadí, akoby pozeral cez ňu.
René: „Nevšimol som si ich.“
Mária na neho chvíľu nemo pozerá, prehrabne si rukami dlhé čierne vlasy a dá si ich pred tvár. Spod vlasou vykúkajú iba obrysy jej višňových pier.
Mária (tlmene spod vlasou): „Nechcem žiť v takom svete.“
René nechápavo pokrúti hlavou, pričom pokrúti aj s prázdnym pohárom.
René: „Zvykneš si, tak ako všetci...“
Mária si rukami rozhrnie vlasy, ktoré jej stekajú po ramenách. Pozerá do prázdna.
Mária: „Chýba mi môj starý vyťahaný sveter.“
René si ju premeria pohľadom.
René: „Vskutku trúfalé...Vidím to tak na upálenie...“ Jemne sa usmeje.
Mária na neho chvíľu nemo pozerá a potom sklopí zrak. René pozrie na Šmolka sediaceho vedľa, držiaceho v ruke poldecák fernetu. Potí sa.
René: „Tu Šmolko sa pred pár rokmi prechádzal po záhrade v župane.“
René na neho s úsmevom pozerá a potľapkáva ho po ramene. Šmolko nereaguje, rutinne do seba obracia deviaty pohárik fernetu.
René: „Hasiči ho stiahli z jablone a pritom mu zlomili ľavú nohu. Dostal vredy a podmienku.“
Mária zdvihne hlavu a nesmelo pozerá na Šmolka, ktorý z prázdnych pohárikov stavia kruh okolo citrónovníka.
Mária: „Prečo ti hovoria Šmolko?“
Šmolko nereaguje, utiera si palcom spotené čelo a pot roztiera po liste citrónovníka.
René: „Vždy, keď sa rozčúli, mu zmodrajú pery.“
Mária si opäť pretrie uplakané oči a bolestivo sa pohladí po bruchu.
René: „A to si ho mala vidieť dnes ráno...“ René prebehne pohľadom z Márie na Šmolka, ktorý zahľadený do prázdna hladí citrónovník a strašne sa potí. René mu rukou pretrie čelo.
René: „Neboj sa kamarát, doma je doma. Na svojom môžeš sadiť jablone, sedieť na verande, fajčiť cigaretky...“
Šmolko (potichu): „S Laurou sme sa už osem mesiacov nerozprávali. Prechádzame okolo seba ako takí cudzinci. Ani na seba nepozrieme.“
Mária si utiera slzy a s jemným úsmevom pozerá na Šmolka.
René (sklesnuto): „Ty sa aspoň máš na koho nepozerať...“
Končekmi prstov pritom hladí prázdny pohár, potom ho odsunie, pričom pohár dopadá na zem a rozbíja sa na črepy. Nikto si nevšíma.
Šmolko (pričom stále hladí listy citrónovníka): „Niekedy aj chcem niečo povedať, hocičo, ale...načo? Naše telá náš dávno nezaujímajú...“
Mária (nesmelo, s pohľadom do zeme): „Včera ma nechal...“
René sa na ňu na chvíľu sústrastne zahľadí, pričom zo zvyku utrie Šmolkovi čelo.
Šmolko: „Aj vtedy som to urobil kvôli nej. Obliekol som sa, aby som ju priťahoval...“
Usmeje sa sám nad sebou a odmlčí sa. Hladí citrónovník, zatiaľ čo René ho sústrastne pozoruje a chce niečo povedať, ale pery nevydávajú žiaden zvuk.
Šmolko: „Tento citrónovník je jediné, čo mi do dôchodku ostalo.“ Pohladí citrónovník, hlavu si položí na pult a zamilovane na neho pozerá. Chvíľu je ticho.
René: „Vieš, rozum nepustí...Prečo si ho ukradol? V závode sú predsa pekné závesy, tie modré, ak si chcel spomienku. Nie?“ Pozoruje Šmolka, ktorý nereaguje, akoby ani nepočul.
Mária (z ničoho nič, podráždene, so slzami): „Nenechal ani list, kokot jeden, ešte aj dvere mi ukradol. Načo sú mi teraz kľúče?“
René už na Máriu nereaguje a sleduje Šmolka, čakajúc odpoveď. Po chvíli sa na neho Šmolko otočí a vážne sa mu zahľadí do tváre. René opäť rutinne naťahuje ruku, že mu utrie pot z čela, pričom Šmolkova ruka vyletí a chytí Reného zápästie. René sa chvíľu vzpiera, Šmolko pootočí hlavu a s úsmevom sleduje jeho bolesť.
Šmolko: „Závesy nič necítia.“
Reného tvár je už skoro celá červená, keď ho Šmolko pustí a pokojne sa oprie lakťami o pult. René si bolestivo šúcha zápästie.
Mária (pre seba): „Ostali mi iba fotky. Ani neviem, na ktorých som ja a na ktorých on...“
Šmolko (pokračuje): „Sám veľký osobne mal tento citrónovník na stole odkedy u nás nastúpil. Polieval ho, staral sa o neho, dokonca som počul, že mu platil aj štetky. Zanedbával ženu, ktorej nevedel dať dieťa...Vraj strieľal slepými, ktovie...Ten citrónovník bol jediná nádej, a citrón, ktorý na ňom po trinástich rokoch vyrástol, bol jediný dôkaz jeho mužnosti...“
Opäť je ticho. René pozerá zarazene na Šmolka, ktorý hladí citrónovník.
Mária po chvíli vyskočí zo stoličky, líca má mokré od sĺz, nakláňa sa cez pult, rukou sa načahuje po Reném a divoko ho pobozká. Potom ho odstrkuje, priťahuje si Šmolka, ktorého tiež bozká na pery. Potom ho odsotí a opäť sa rozplače.
Mária (kričí cez slzy): „Stále mi opakoval, že som iba panna, obyčajná panna, ale takto sa panna predsa nespráva! Takto nie, takto...“ S plačom si prudko sadá na stoličku a tvár si ukrýva do dlaní. Šmolko to ani nezaregistruje, nehybne hľadí na svoju rastlinu. René zarazene vyskakuje zo stoličky, nasilu si pretiera pery a šokovane pozerá na Máriu.
René: „Pravidlá! Kurva, pravidlá!“
Mária s tvárou ponorenou v dlaniach nereaguje. René sa zmätene prechádza tam a späť, tvár má úplne červenú. Po chvíli si sadá. Hlboko dýcha.
Upokojí sa. Nakloní sa a pozerá sa jej medzi nohy.
René (stále zarazene, ale vracajúc sa do polohy konštatovania): „Ale podľa priemeru medzi stehnami usudzujem, že máme dočinenia s jednoznačnou pannou.“
Mária sa na stoličke skĺbi do klbka a začína ešte prudšie plakať.
René (konštatuje): „Veda nepustí...“
Šmolko do seba hádže desiaty fernet, silno búcha po stole a odtrháva citrón z citrónovníka. Celý citrón si strká do úst a s vypuklými lícami začína hrýzť. René sa na neho so strachom obracia. Šmolko prežúva, zahľadí sa na Reného a po chvíli mu do tváre začína vypľúvať kúsky požuvanej žltej hmoty.
Šmolko: „No povedz, mohol by som takto ublížiť záclonám?“
René si utiera tvár, pričom sa snaží ostať pokojný.
René: „Škoda, že nepestoval pomelo.“
Šmolko sa na neho bez slova pozerá, vstáva a prudko odsúva stoličku. Začína sa smiať, pričom sa smeje stále hlasnejšie, po chvíli až vrieska. Otáča sa na Reného.
Šmolko (cez smiech): „Mal si letieť miesto mňa, vieš to, letieť...“ Opäť sa začína nepríčetne smiať. Ruky rozpažuje akoby lietal a poskakuje po miestnosti. Jeho pery nadobúdajú po pár sekundách silnú modrú farbu. Chytá citrónovník a s krikom ho hádže o stenu. Jeho krik prechádza do hlasného plaču, postupne dopadá na kolená a plače. Po kolenách sa pomaly posúva k Renému. Chytá ho okolo nohy a plače.
Šmolko: „Ja tam umriem René, umriem...“
René sa na neho chladne pozerá a chce niečo povedať, ale pery zakaždým otvorí bez slova, tak ho pohladí po sivých vlasoch. Šmolko stále plače a nechty zarýva do kože na Reného stehne.
Mária (šepotom): „Som tehotná.“ Utiera si slzy a pozerá do prázdna. René sa k nej pomaly neveriacky otáča a hľadí na ňu. Mária mu pohľad opätuje.
René: „Ty si panna.“
Mária na neho flegmaticky pozerá.
Mária: „Som v siedmom...“
René na ňu pozerá so široký úsmevom, potom prejde na jej vychudnuté brucho a viditeľné rebrá. Chvíľu je ticho, počuť iba Šmolkove vzlyky spoza pultu. Z kávovaru zrazu začína prúdom striekať káva na podlahu na Reného strane, po pár sekundách je meter od nôh jeho stoličky na podlahe malá čierna mláka. Mária to nevníma, René na to šokovane pozerá, potom opäť na Máriu, ktorá si stále bolestivo drží vychudnuté brucho. Mária sa skláňa k zemi vyberá z veľkého lodného kufra čierny vyťahaný sveter. Oblieka si ho, pričom vlasy sa jej strácajú pod golierom. René neveriacky krúti hlavou. Vstáva zo stoličky a ustupuje od pultu, akoby sa bál, rozhliada sa okolo seba. Mária na neho pozerá, hladiac si bolestivo brucho. Šmolko kľačí na zemi a plače. René ustupuje.
René (výhražne): „Za chvíľu sú tu! Prídu si po vás, po všetkých! Všetkých vás vyzlečú...“
René neveriacky krúti hlavou, prudko ustupuje, pričom sa zmätene rozhliada okolo seba. Zrazu sa pošmykne na rozliatej káva a dopadá bolestivo do črepov z rozbitého pohára. Črepy sa zaryli do jeho dlaní, aj do pokožky na chrbte, pričom bolestivo vyskočí a kričí. Vrieska a dupe nohami, až začína od hnevu a bolesti skákať. Šumiaca platňa začína hrať svižnú džezovú skladbu, takže Reného krik nepočuť, vidieť iba jeho červenú tvár, dlane, z ktorých na podlahu dopadajú krvavé kvapky a telo poskakujúce po podlahe do rytmu jukeboxu. Po chvíli prestáva skákať a zmiere si líha na podlahu, hruď sa mu chveje od rýchleho dychu a dlane má celé krvavé. Skladba sa stišuje, až prechádza do šumiacej polohy.
René (vysilene, pre seba): „Už nič nie je na svojom mieste...“
Chvíľu je ticho, iba šum a prudký dych, Šmolko pomaly vstáva zo zeme a kráča ku stoličke za barom. Pery má stále mierne modré, prudko si sadá na stoličku, ktorá hlasno zavŕzga.
Šmolko (nervózne): „Nalej mi rýchlo pár citrónov.“ Mária nereaguje, stále pozerá do prázdna. Šmolko na ňu nervózne pozerá, po chvíli zlostne dvíha ruku, že Máriu udrie, keď vtom sa pod ním zlomia dve nohy stoličky, pričom tvrdo dopadá na zem. Nervózne vstáva a kope do stoličky. Pery má opäť silne modré, zatína päste a kope čoraz silnejšie a šialenejšie. Mária pozerá stále do prázdna, pričom začína hlasno kričať, až vrieskať. Vresk sa neustále stupňuje, až si Šmolko bolestivo zakrýva uši a prestáva kopať. Sadá si zmierene na zem vedľa zlomenej stoličky a stále si drží uši. Mária prestáva kričať. Hladí si brucho. Je ticho. Šmolko sústrastne pozerá na stoličku a po chvíli ju nežne pohladí. Líha si vedľa nej.
Šmolko (stoličke): „Veď sme rovnakí, nepoužiteľný...Stolička, na ktorej už nikto nebude sedieť.“ Usmeje sa a pozrie na Máriu.
Šmolko (pokračuje): „Ten tvoj kávovar naolejuješ a zase funguje...Ale kto opraví mňa?“ Zmierene si líha na podlahu. Rukou si pritiahne stoličku a silne ju obijme, akoby obíjmal človeka. Opäť je ticho. Mária sa rozhliada po miestnosti, oči má už suché. Pozerá sa na oboch chlapov ležiacich na podlahe. Mierne sa usmeje, berie fľašu olivového oleja a pristupuje k Šmolkovi. Chvíľu na neho pozerá, ako leží na podlahe a drží v náručí stoličku. Mária odhadzuje vrchnák od oleja a začína ho liať po Šmolkovi, ktorý si najskôr prudko sadá a odfukuje olej na perách, ale po chvíli si opäť, tentoraz s jemným úsmevom líha. Keď vyleje celý olej, Šmolko na ňu s blaženým úsmevom pozerá, ako také malé dieťa.
Mária: „Tu už nikto neverí na zázraky?“
Berie stoličku z jeho rúk a kráča do stredu miestnosti. Šmolko si sadá a prekvapene ju pozoruje. Aj ležiaci René, ktorého nahé telo je sčasti pokryté zaschnutou čiernou tekutinou otáča hlavu a sleduje ju. Mária pomaly ukladá poškodenú stoličku na podlahu a nežne ju púšťa. Stolička ostáva stáť, iba na dvoch nohách na tej istej strane. S jemným úsmevom si odovzdane sadá na stoličku, ktorá ju pevne podopiera. Na nohy si začína nasúvať čierne podkolienky. Potom dvíha nohy a sadá si na ňu v tureckom sede. Stolička stále drží. René so Šmolkom ju šokovane pozorujú, ako zhypnotizovaní sa k nej začínajú po kolenách približovať. Podídu k nej, každý z inej strany, pričom Šmolko ju obíjme okolo pása. Mária chytí Reného dlaň a vyberie z nej všetky črepy. René sa na ňu s úsmevom pozerá a potom u chytí okolo pása.
René: „Cítim ho kopať.“
Mária sa usmeje, natiahne sa po deku na biliardovom stole a oboch prikryje tak, že im vytŕčajú iba hlavy. Ako z čierneho matného mora. Široko sa usmeje a oboch pohladí po vlasoch.


KONIEC


Peter Balko - (1.ročník, scenáristiky a dramaturgie VŠMU)
v prípade, že vás scenár zaujal, môžete autora kontaktovať