LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis

Kritika rodinného obeda

Pamätám si, že v to doobedie bol deň po Valentínovi, takže 15. február a ja som včera dostala od niekoho bonboniéru naplnenú jahodovými čokoládkami. Skoro som sa zamilovala. Neviem, či poznáte také rána, keď sa zobudíte a máte chuť na jahodové čokolády. Toto bolo jedno z takých rán (je to dobre vyskloňované?) a ja som nepodľahla kecom o odopieraní si, a keby ste vedeli koľko som ich zjedla, boli by ste patrične šokovaní. Raňajky by sme mali, povedala som si a lenivo vstala z postele. Prvá zastávka bola kúpeľňa. Sprchovala som sa a spomenula som si na rodinný sabbat, ktorý sa dnes naobed chystal konať. Kvapky vody na mňa padali a želala som si, aby som bola jednou z nich. Stále by som padala, až na dno a nikto by ma nenazýval dekadentnou. Rozmýšľala som, kto všetko má prísť a začala si ich predstavovať. Jedného za druhým... Pozrela som sa von oknom. Práve dnes musí byť tak krásne! Konečne vykĺzlo slnko po dvoch mesiacoch a práve dnes musím trčať za obedňajším stolom. Ucítila som jemné šteklenie v podbrušku. Toto bol impulz, aby som predsa len vyliezla z kúpeľne a premiestnila sa do kuchyne. Tam už bola moja mama, no pre tento príbeh postačí, aby sme ju v sledovali pod písmenkom M. „Nechceš čaj?“ opýtala sa ma, nečakajúc na reakciu a postavila predo mňa svoj hrnček.
„Mami, ale keď to malo byť pre teba, tak si daj a ja si zoberiem iný.“
„Nie, nie, ja som aj tak chcela iný.“ Začala si robiť druhý čaj. Niektoré matky majú silné pocity obetavosti pre svoje mláďatá a M patrila medzi tieto matky. To bude nejaký pozostatok ešte z džungľových čias, mláďatá sú odkázané na svojich stvoriteľov. Raz je to tak...
Pomaly som usrkávala čaj a M rozprávala, až som nestíhala počúvať.
„Musíš sa pekne obliecť, nieže zostaneš v tejto sukni a v tomto tričku, či čo to máš na sebe! Príde teta .....(tu mám neviem presne ako dlhý výpadok) a ešte ....(výpadok), musíme prestrieť stôl a poupratuješ kúpeľňu. T si vezme predsieň a musíme sa poponáhľať, D príde ešte pred obedom. (D je jedna z mojich babiek - je to dobre vyskloňované?). Choď sa prezliecť, nie, vlastne najskôr urob kúpeľňu a prestri stôl, až potom sa prezleč..... Nieže sa zašpiníš..... a ešte zobuď T, nech príde okamžitým tempom ku mne. Myslíš že na tento šalát bude lepšia bylinková alebo rokfortová poleva?“
„Tá druhá.“ M je nekompromisná, pokiaľ ide o rodinný obed, všetko musí byť „tip- top“. Občas pritom nevie, čo hovorí, a vtedy netreba nadväzovať konverzáciu. Zmizla som z kuchyne zobudiť T (môj brat, o 2 roky starší, ale myslí si, že v skutočnosti je to celý vek Vodnára - radšej bez komentára). Mám ho svojím spôsobom rada a nechcela som mu práve ja spôsobiť tú bolesť, že ho v nedeľu ráno zobudím, ale nedá sa nič robiť. Vošla som do izby a pohľadom som ho našla v tom bordeli. Mal na zemi matrac a ležal ako zabitý. V celej izbe nebolo jediného miesta, kde by neležalo nejaké Cdčko, kniha, časopisy pre mužov (tam ešte nedorástol), tričká, ceruzky a verili by ste, že na stole mal pokrčené slipy? Radšej som sa nepozrela, či boli použité. Tak sem moji rodičia už dávno prestali chodiť, proste naňho rezignovali, no aspoň túto izbu neukazovali návštevám. Au, skoro som sa porezala! Na zemi mal ten magor pohodenú žiletku! Toto už začínalo byť životu nebezpečné!
„T, vstávaj! Musíš povysávať predsieň...“ Strhla som z neho prikrývku, inak by to nešlo, mám s tým skúsenosti...
„Čo chceš?“
„Vstávaj, dnes nás postihne návšteva.“ Pohladila som ho po vlasoch, trochu cukru a biča, ako hovoril – kto to hovoril?...
„Nie.“ Reaguje, čo je dobre, zobudila som ho.
„Máš ísť za M.“
„Mhm.“
Nechala som ho v tom bordeli a išla do svojej izby skontrolovať mobil a mačku. Žiadna sms, veď kto by bol o takomto čase v nedeľu hore? Dala som mačke do misky granule. Inak, mám fakt skvelú mačku. Je čistobiela huňatá, jedno oko má zelené, jedno modré a je hluchá a samozrejme nemá. Výborne si rozumieme, a dokonca si rozumie aj s ostatnými vyššie postavenými členmi rodiny, pretože neodvráva. Nakoniec, nežije sa jej zle, má výborné žrádlo, teplo aj v zime, no čo viac potrebuje?
Keď som dokončila svoje zbytočné úvahy a vrátila sa do reality, išla som poupratovať kúpeľňu. Poutierala som prach, umyla umývadlá a popritom ma napadali heslá, ktorými som sa posmeľovala. Napríklad: „Zdravšie obedy, lesklejšie kúpeľne!“ „Keď je všetko tip top, usmieva sa aj strop!“ „Jedzte z našej dlážky, my máme čistejšie podrážky!“
Počas toho ako som dokončila kúpeľňu, vyliezol z izby T . Pozrel sa na mňa a opýtal sa: „Kde je?“ „Dole.“ „A on?“ „Neviem.“ To bola konverzácia o M a P (náš papá). T zliezol dole a o chvíľu sme sa stretli v práčovni, kde som umývala vedro a on si zobral vysávač. V takýchto chvíľach sme spolu nezvykli hovoriť. Obaja sme boli dosť bez nálady. Ja a ani on sme už dosť dávno neabsolvovali obed pri nejakej dôležitej príležitosti, ktorej dôvod ma vôbec nezaujímal. Zrejme to bude niečo veľmi dôležité, keď sa takto všetci zídu. Bude to mať asi niečo do činenia s tými tetuškami. Navyše M bola včera dosť hysterická ohľadne účasti na tomto obede. Priam nekompromisná. Chcela som si kúpiť nové pixle a M mi bola ochotná prispieť istou pre mňa nie zanedbateľnou sumou (ekonómia nebude len číra abstrakcia?), ale to znamenalo nenaštvať ju. To je veľmi ťažké, lebo moja M vykazuje známky toho, že je pes (pozor zlý pes). Šteká, hryzie, má výborný čuch a keď ju pohladíš vrtí chvostom. Teraz vyňuchala, že som sa nemiestne dlho zdržiavala v kúpeľni, rozvíjala svoje zbytočné teórie a už tam bola: „Čo tu robíš? Veď už je jedenásť hodín a za chvíľu tu všetci budú! Nie každý vyspáva do obeda, ako je v tejto rodine zvykom. Rob už niečo a nerozmýšľaj nad zbytočnosťami.“
Dovoľte mi trochu odbočiť od témy a ešte chvíľu sa nebudem venovať svojej činnosti. Pripomínam len, že rodina je asi niečo ako: ...najmenší spoločensko-ekonomický útvar, ktorého členovia sú pokrvne spojení...
Presunula som sa do obývačky, kde som začala predstierať, pardon prestierať stôl. Pomaly som vykonávala svoju činnosť, keď v tom sa na mňa znieslo: „O!“ (O nazvime mňa, bude to pripomínať nulu a s nulou nie sú problémy. Aspoň v matike nie. Môžete ňou odčítať, sčítať, násobiť a buď sa nič nemení, alebo je to nula, no a deliť sa samozrejme nesmie. Bezproblémová nula.) Nenechajte sa zmiasť! To nie je žiadna nula, ale O ako otrava.
Ktože to vyslovil moje meno? Zacitovala som si v duchu nejakého klasika, ale to už sa P objavil vo dverách. Spustil skôr, než som potvrdila svoju prítomnosť.
„O! Keď sa umývaš, tak sa umývaš tak, že sa umyješ všade a v podpazuší a medzi nohami nie? (Teraz som nerozumela, kam tým mieri.) Si myslíš, že keď budeš pracovať, budeš môcť odflinkať prácu? (Stále som nerozumela.) No, poď, poď sa pozrieť!“
Išla som, lebo som bola zvedavá o čo ide (stále som nerozumela).
„Pozri!“ Ukázal na dlážku v predsieni, ktorú pred chvíľkou povysával môj brat. Zdvihol niektoré topánky - no a - bolo pod nimi dosť prachu. Teraz mi to už bolo dosť jasné. Bráško si nedal tú námahu povysávať predsieň aj pod topánkami. Veď komu by sa chcelo zdvíhať všetky tie topánky?! Pripomínam len, že moja rodina je vlastníkom strašne veľa párov bôt (je to dobre vyskloňované?) a väčšina z nich sa nachádza v predsieni.
„Ale toto vysával T!“
„Aha.“ Nachvíľu sa zarazil. „Tak ho sem prosím ťa zavolaj, ale aj ty si to môžeš pamätať.“
No nazdar. A s dovolením (môžem).
Otočila som sa, aby som na T privolala už druhý raz za tento deň katastrofu. P zatiaľ vytrvalo zdvíhal jeden pár za druhým a kýval hlavou, pretože zisťoval, že T si nedal námahu zdvihnúť ani jednu topánku (hahaha).
Našla som ho, ako sedí vo svojej izbe a sťahuje niečo z netu.
„T?“
„No?“
„Ty si asi nezvihol pri tom vysávaní ani jednu topánku.“
Koniec-koncov, náplňou jeho činnosti bolo vysávať, a nie zdvíhať topánky, mohol by argumentovať...
„No a?“
„Máš to. Máš ísť dole.“
„Je to vážne?“ Nedajte sa zmýliť, toto je naša normálna komunikácia.
„Subjektívne alebo objektívne?“
„Oboje.“
„Subjektívne nie, objektívne skôr áno.“
Znamenalo to, že náš P z môjho subjektívneho hľadiska nie je extrémne naštvaný, ale z objektívneho má dôvod podľa neho byť naštvaný.
T sa zdvihol a išiel dole. Ja som sa (konečne) mohla vrátiť k svojej pôvodnej činnosti a doprestierala som stôl (ten prekliaty stôl). Medzitým ku mne doliehali nejaké útržky z monorozhovoru otec-syn.
„...robiť to poriadne....uvedom si...nie je všetko len....sa sprchuješ.... no pozri...myslíš....“
Bolo som hotová so svojimi činnosťami a ostatní členovia tejto rodiny tiež, aspoň približne a ostávalo ešte „nezostať v tejto sukni a v tomto tričku“. Odobrala som sa do svojej izby a hľadala niečo slušné, čo by som si mohla dať na seba. Medzitým bolo počuť konverzáciu M a P, ako sa radia o poslednej veci, ktorá sa musí spraviť.
„Ale ja si chcem dať košeľu s krátkym rukávom.“
„Ale veď je zima!“
„Daj mi tú košeľu.“
„Na, ako chceš. Ja už neviem, či v tejto rodine nie je nikto normálny?“
V tom sa ozvalo zvonenie. Už je to tu, pomyslela som si.
„Už sú tu. O! T! Poďte dole.“
Rýchlo som vzala na seba niečo, čo by sa mohlo objektívne označiť za slušné. Pozrela som sa oknom, ktože to k nám zavítal. To bola D, tá babka, ale už aj s ostatnými, tj. druhá babka B, ujo U a teta E. Stačilo. Našťastie to bolo všetko. Nechápte to zle, ja ich svojím spôsobom mám rada (ako každého) – a to veľmi, len naozaj nemám potrebu byť s nimi.
Zliezla som pomaly dole a v tesnom závese sa za mnou vliekol T. Absolvovala som niekoľko pús (je to dobre vyskloňované?) a nejakých kecov, ktorých obsah mi ušiel. Keď sa hostia odobrali do miestnosti, kde ich čakala hostina a posadali si na pre nich určené miesta, pokračovalo sa v monotónnom rozhovore, ktorého obsah mi stále uchádzal. Mne sa ušlo miesto medzi ujom a babkou D. Sledovala som dianie a nevedela som si s tým rady. To treba uznať. M sa rozprávala s E o tom, ktoré kvety sa chystá zasadiť, keď padlo ujovi púzdro na okuliare. Zohol sa a z nohavíc som mu videla, ako sa mu vyhrnul kúsok zo slipov. Blbá tmavozelená s hnedými štvorčekmi. Rozmýšľala som, či si ich kúpil sám, alebo to bola teta E alebo kto? Kto to spáchal? Nie je mi sympatické, ani príjemné, keď rozpráva tento ujo, forma, totiž spôsob, akým hovorí veci a ako sa na mňa pozerá, keď sa ma niečo pýta,... ale tieto slipy boli priveľa.
Zdvihol si to púzdro a chytil kus tlstého mäsa, aby si to naložil na tanier. Dal z toho dole kožu a prsty mal plné masti. Otočil sa ku mne a spýtal sa: „O, a ty ako? Čo - učitelia v šole poslúchajú?“
Usmiala som sa naňho (ani som si nevšimla, ako mu vypadlo k): „Áno, ako koho.“ Sám bol učiteľom a E tiež. E zachytila moju odpoveď a pokladala ju zrejme za vtipnú (vôbec podľa mňa nebola vtipná), zasmiala sa (smeje sa tak trochu trhane, hystericky, mala som vždy chuť pozrieť sa pod ňu či ju náhodou niekde nižšie nekúše nejaký pes - alebo neúše nejaý ôň?) a zareagovala : „Predpokladám, že teba áno.“
„Každé ráno.“ Doložila som.
Usmiali sa, videli zrejme, že som beznádejný prípad („vďaka bohu, že ju neučím“) a nechali ma na pokoji. Pokračovali v konzumácii svojich jedál, ale ja už som nemohla. Snažila som sa tváriť nenápadne a vŕtala som sa v mojom jedle, ale do úst som už nič nechcela vložiť. Po obede sme mohli odísť (tak znel príkaz), a tak ostávalo vyčkať, kým ostatní urobia to, čo mne trvalo tak nepatrične krátko. Chvíľu si naozaj nikto nevšimol, že nejem, keď v tom M padol zrak rovno na mňa (bez príčiny). Videla, že nejem a chcela ma posmeliť. Bolo na nej vidieť, že je šťastná. Nechcela som to pokaziť.
„Daj si ešte z tohto mäska.“ povedala M a začala mi prikladať na tanier ďalšiu dávku.
„Ja už si neprosím.“
„Je to výborné, len jedz.“
Potvrdila babka tézu M v domnení, že ma posmelila. Moje brucho bolo jediné, ktoré sa nemo bránilo a to tak, že sa vystrčilo. Škoda, že nie som bruchomluvec. Všetci sa na mňa pozerali, na chvíľu som mala dojem, že sa spikli. Idú po mne. (Nie, oni to myslia so mnou dobre.). Otec práve riešil s ujom najnovšiu vojnu na Blízkom Východe. Kto je vinný, čo chce ktorá strana...škoda, že nevedia nájsť riešenie, no asi by mali prestať najskôr bojovať s tým 2000 gramovým druhým chodom.
„Tu máš ešte šalát.“ Povedala druhá babka.. Začalo sa to meniť na atentát. Pomaly som vsunula kúsok mäsa do úst a premietol sa pred očami celý môj život. Prežúvala som. Mama sa na mňa pozerala, ako prežúvam mäsko a myslela na to, ako ma prvýkrát držala v náručí, keď som sa narodila. Vraj som vtedy plakala. Jemná koža a čo sa s tým stalo.
„Ja už nechcem, nie som hladná.“
„Ako to, že nie si hladnáť Veď si nič nejedla.“
„Proste nie som hladná.“
„Už zase vymýšľaš! Raz sa zídeme a ty nie si hladná. Zase si jedla pred obedom sladkosti?!“
Môj brácho sa akože usmieval úsmevom akože zožer si to. Vedel, že nech by povedal čokoľvek, bolo by to nanič. No hej, však on má dobrý apetít. Odkedy prestal s péčkom a vrátil sa k tráve, žerie ako tehotná krava. Lenže ja nie som ani tehotná (dúfam, teraz by sa to nehodilo) a ani krava (vykazujem všetky fyzické známky toho, že som človek). On sa proste na mňa pozeral pohodovými očami, akože však kašli na to a žer. Lenže ja nechcem.
„Nech to doje Tom,“ navrhla som a posunula tanier do stredu stola, „alebo ten, kto je ešte hladný.“ (Pre toho najhladnejšieho.)
Osadenstvo stola (prekliateho stola) stíchlo a čakalo reakciu. (Koho?) Prišla.
„Toľko sme sa s tým natrápili a ty práve nie si hladná.“ Povedala matka.
„To uvidíš, až keď budeš sama variť, koľko je s tým práce.“ Doložila babka D.
Na toto som nebola schopná poriadne odpovedať. Ja už len jednoducho nie som hladná. Nič za tým nie je. Podľa mňa som už zjedla dosť. Išlo o to, že nevenujem dostatok pozornosti a času dnešnej príležitosti, pri ktorej sme sa tu dnes zišli (stále neviem, prečo sem dnes prišli). „Veď si ešte daj! Chutí to výborne.“ Babka B je prefíkanejšia.
Točila sa mi hlava. Nechcelo sa mi znova robiť takéto falošné kompromisy. Nechcelo sa mi jesť, keď nie som hladná.
„Šak nech neje, keď neni ladná. Ja to dojem.“ Navrhol T. Ten si nedáva ani len tú námahu poriadne vyslovovať slová, to je v poriadku. Ale díky, bráško.
„Veď potom, keď dojete a budete jesť zákusok, ma zavolaj.“ Povedala som M. Pokus o mier.
„Načo, keď nie si hladná?“ odvetil mi P.
„Možno si dám.“
S tým som opustila miestnosť, aj dom a išla von. Nechcelo sa mi čakať na zákusok.


Anita obdržálková