LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis


Veríte na všedné veci?


Táto krátka situácia ukazuje zvláštne stretnutie dvoch žien v električke, ktoré je aj stretnutím dvoch generácii – mladšej a staršej. Každá má svoje vlastné problémy, no obidve sú rovnako nespokojné so svojimi životmi - tie im totiž pripadajú otravné, nudné, obyčajné. Čakajú teda na sľúbený zázrak, vďaka ktorému by mohli aspoň na chvíľu zažiť niečo nevšedné.



EXT/ulica/noc

Na ulici je tma a ticho. Ručička obrovských hodín umiestnených na vrchu budovy sa práve posunula a ukázala presný čas – štyri hodiny štyridsať minút.
Po chodníku beží mačka, ladne preskočí nohu spiaceho bezdomovca prikrytého Tesco taškami a zalezie pod auto. Zrazu zafúka vietor. Jedna z bezdomovcových tašiek odletí preč, ladne preletí cez cestu a zachytí sa o členok ženskej nohy. So šušťaním sa na nej trepoce ako chytený biely holub.
Magda, štyridsať ročná žena s vráskami okolo očí a na červeno narúžovanými perami sa zohne a tašku odhodí preč. Stojí na električkovej zastávke, na sebe má kanárikovo žlté celé plavky a na hlave slnečné okuliare.
Magda sa vystrie, netrpezlivo pozrie na hodinky a trochu neisto sa poobzerá okolo seba. Zrazu sa spoza zákruty vynorí električka a ticho, len s jemným zapískaním, zastane. Magda si rýchlo nasadí okuliare na oči a vojde do električky.
EXT/ulica/noc

Električka ticho pokračuje v ceste. Magda sa drží tyče a prechádza pohľadom po sedadlách, ukazovákom ich počíta. Potom neistým krokom prejde k červenému, tretiemu od konca, hlboko sa nadýchne a sadne si. Chvíľu napäto sedí, ruky má položené na kolenách. Privrie oči.
Zrazu električka so škripotom zastane a dvere sa prudko otvoria. Pár sekúnd sa nič nedeje, potom počuť kohosi beh a hneď na to sa do električky vrúti Vierka (18). Je to tučnejšie dievča s červenými lícami a ryšavými vlasmi. Tvár a plecia má posypané jemnými hnedými pehami. Aj ona má na sebe žlté plavky so slnečnými okuliarmi na očiach.
Výstražný signál zapípa, dvere sa zatvoria, električka sa pomaly pohne ďalej.
Magda a Vierka na seba dlhú chvíľu šokovane pozerajú a ani jedna nevie, čo povedať. Nakoniec sa ozve Vierka:

VIERKA: Takže...aj vy ste to čítali?

Magda pomaly prikývne, stále je v šoku.

VIERKA: Kde ste to našli? Mne to prišlo poštou, taký malý letáčik...

MAGDA: Ja...mne tiež!

VIERKA: Aj som si aj hovorila, že to musí byť nejaký vtip, nie? Aj tieto plavky, ale potom... neviem, vonku aj tak pomaly začína jar... A vôbec, mala som taký vnútorný pocit, že na tom niečo je.

Nastane krátke ticho. Magda sa nepokojne zamrví a neisto sa spýta.

MAGDA: A teda, myslíte, že to bude fungovať? Aj keď sme dve?

VIERKA: Viete, ako toto sa ozaj nedá len tak povedať, to sú veci medzi nebom a zemou. Ale nepísalo sa tam nič o počte ľudí... Aspoň sa mi zdá.

Vierka vytiahne z vrecka dokrčený letáčik, chvíľu číta a potom pozrie na ženu.

VIERKA: Sedíte na zlom sedadle.

Magda prekvapene otvorí ústa a chce niečo povedať, no potom si to rozmyslí a ústa zatvorí.

VIERKA: Tu to mám. Čas - štyri dvadsať, oblečenie, doplnky...sedadlo. Má to byť tretie od začiatku rady. Vy sedíte na treťom od konca.

Vierka sa na ženu dobrosrdečne usmeje. Magda chvíľu uprene pozerá pred seba, potom sa prudko postaví, bleskovou rýchlosťou prebehne cez električku a sadne si na správne sedadlo. Rukami sa kŕčovito chytí jeho okrajov.

MAGDA: Prepáčte, ale ja to naozaj potrebujem.

Vierka si vzdychne, pomaly prejde k žene a pozrie na ňu sklamaným pohľadom.

VIERKA: A ja to akože nepotrebujem? Viete si predstaviť, aký ja mám život?

Vierka si pichne prstom do tukového brucha črtajúceho sa pod žltými plavkami, ktoré sa jemne zachvie. Magda na ňu letmo pozrie.
v MAGDA: Ale vy ste aspoň mladá. Koľko máte?

VIERKA: Kíl??

MAGDA: Rokov, preboha!

Vierke sa naplnia oči slzami, potiahne nosom.

VIERKA: Budem mať devätnásť, v apríli.

Magda si vzdychne, privrie oči a zakloní hlavu.

MAGDA: Strašne vám závidím. Neviete si to predstaviť. Celý život pred sebou, všetko je pre vás nové, fascinujúce...

VIERKA: No to iste. Môj život je hrozný...

Vierka sa zamračí a trochu tichšie dodá:

VIERKA: Ja som sa ešte nikdy nebozkávala.

MAGDA(trpko sa zasmeje): Pravdu povediac, ani ja si už ani nepamätám, kedy som sa naposledy bozkávala. Viete, môj manžel... Ale to je jedno.

Obidve ženy na chvíľu stíchnu a ponoria sa do svojich myšlienok. Potom sa ozve Vierka:

VIERKA: A teda - čo to sedadlo? Cítite niečo?

MAGDA: Počkajte...

Magda sa nadýchne, zatvorí oči a dokonale vytrhané obočie sa jej sústredene zamračí. Vierka opäť študuje dokrčený papier.

VIERKA: Píše sa tu – po pár sekundách, ako si sadnete, začnete cítiť slabé chvenie... Cítite? Bože, ja som hrozne zvedavá, či to bude fungovať...cítite? Tak cítite?

Magda sa zrazu prudko otočí na dievča.

MAGDA: Prosím vás! Buďte chvíľu ticho!

Vierka zaskočene stíchne. Magda opäť zatvára oči a sústredí sa. Po chvíli ich neochotne otvorí.

MAGDA: Ja...niečo robím zle.

VIERKA: No ukážte, skúsim ja.

Magda sa neochotne postaví a púšťa dievča sadnúť si. Vierka sa široko usmeje a zatvorí oči.

VIERKA(šeptom): Prosím, prosím...nech je to niečo krásne...hocičo...

Po pár minútach Vierka otvorí oči, prudko vstane a nohou kopne do sedadla. Ozve sa dunivý zvuk.

VIERKA: Nefunguje to!

MAGDA: Počkaj, skúsim to ešte raz.

Magda si nasadí slnečné okuliare, a čo najpomalšie si sadá. Chvíľu čaká, no nič výnimočné sa nedeje.

Zloží si okuliare a sklamane si vzdychne. Vierka pokrúti hlavou.

VIERKA: Už som tomu takmer úplne verila...veď tá električka išla presne podľa letáku, to som si istá.
MAGDA: Možno to jednoducho neexituje.
VIERKA: Akože čo?
MAGDA: No...zázraky. Čarovné sedadlá. Bože môj, čo som vlastne čakala?

Obidve zmĺknu a mlčky hľadia von z okna.
Zrazu električka prudko zastane a otvoria sa všetky dvere.
Vierka aj Magda sa neochotne dvíhajú zo sedadiel.

VIERKA: Takže...je koniec.
MAGDA: Preboha, cítim sa ako úplná krava.
VIERKA: Aj ja...hlavne v tých plavkách.
MAGDA: Toto keby môj manžel videl...bože môj. Prosím vás, sľúbme si, že to nikdy nikomu nepovieme, dobre?
Obe vyjdú von.
EXT/na neznámom mieste/ skoré ráno

Vidíme dve ženské postavy, ako sa pomalým krokom vzďaľujú od električky.
Jedna z nich zrazu vyťahuje z vrecka letáčik a nazúrene ho hádže kamsi za seba. Hneď na to tento kúsok papiera berie vietor, dvíha ho do výšky a stráca sa v diaľke.

EXT/ulica/skoré ráno

Vidíme letiaci lístok, stále sa stále viac a viac približujúci. Kúsok papiera nakoniec jemne pristane na tele spiaceho bezdomovca, ktorý je zakrytý nákupnými taškami a slabo chrápe. Vidíme vetu napísanú najväčším písmom: „Veríte na zázraky? Tak čítajte ďalej (toto nie je vtip)“
Bezdomovec sa pohne a rukou nahmatá medzi taškami letáčiku. Posadí sa a unavenými očami si ho číta. Potom ho skrčí a vloží si ho do úst. Znudene žuje.
Začína svitať.

EXT/na neznámom mieste/ráno

Dve ženy unavene kráčajú popri ceste. Zrazu obidve naraz zastanú. Bez jediného slova a s úplným úžasom pozerajú na slnko, ktoré sa pomaly vynára na oblohu.

KONIEC


Martina Madejová - (1.ročník, scenáristiky a dramaturgie VŠMU)
v prípade, že vás scenár zaujal, môžete autora kontaktovať