LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis

Ako ma to tiahlo do Rumunska

Stopoval som na internete, lebo vonku už bolo chladno. A bol to človek menom Petruš, s ktorým som sa dohodol, že ma zvezie.
No zvezie... budem šoférovať jeho druhé auto. Vôbec som netušil okolnosti a vôbec mi to nevadilo. Teda spočiatku. Neskôr som predsa len pre istotu preposlal našu mailovú komunikáciu kamarátovi, aby som mal aspoň nejaké dôkazy o mojej nevine, keby ma na hraniciach zatkli za pašovanie niečoho v tajnej skrýši auta.
A kúpil som si aj svoj prvý kaser.
Petruš, rumunský poloplešatý päťdesiatnik s mladíckym šiltom čakal so zapnutými blinkermi svojho strieborného auta Opel na dohodnutom zákaze parkovania vo Viedni. Že nazdar a servus. Že ešte čakáme Američana, ktorého vezie už z Nemecka a teraz je na obhliadke zámku. Amík prišiel asi za päť blikajúcich minút. Mal starý plstený klobúk a potreboval ešte polhodinu. Petruš bol strašne v pohode, nemal s ničím problém. Išli sme teda s Američanom do zámockej záhrady a nechali Petruša strážiť naše veci. Auto veselo blikalo na zákaze státia.
Amík sa chystal v Rumunsku natočiť záver svojho filmu. Nepoznal tam nikoho a nemal s tým problém. Vrátili sme sa za Petrušom a šli vyzdvihnúť „moje“ auto. Objasnilo sa pár záhad. Petruš pracuje ako matematický inžinier v Nemecku, ide za svojou ženou, budúcou rumunskou doktorkou a ako darček jej kúpi auto. Mal vytlačený akýsi e-mail, čo bol plán ako a kde nájdeme to auto. „No problem“ až po druhú križovatku. Petrušovi niečo nesedelo, keď porovnával plánik s realitou. „No problem, we will ask“. Prudko zabrzdil pri chodníku, kde išlo na kolobežke asi šesťročné dievčatko a vybafol na ňu otázky. Dievčatko s nechápavým pohľadom nie že neodpovedalo, ale ani nespomalilo. Petruš zapol blikačky a vbehol do hodinárstva. S Amíkom sme sa na Petrušovom entuziazme celkom zabávali. Asi za tri minúty vyšiel von, ale aj s predavačom a ukazovali si rôzne virtuálne zákruty...
„Ja, danke, viedersehen“. Sadol za volant, povedal nám že „everything is OK“ a vyštartoval. Na tretej križovatke zase niečo nesedelo, tak spustil okienko a kričal do zavretého okna taxikárovho auta. Ten spustil okienko, ale hneď aj odišiel. Bola totiž zelená. Petruš odbočil na benzínku, zastal rovno pred vchodom a vbehol dnu aj so svojím navigačným mailom. Prišiel s vedomím, že už vie kam. Po ďalších dvoch pýtaniach sme to našli. Petruš zaparkoval pred garážami pod veľkou tabuľou s obrázkom odťahovaného auta a zapol blikačky. Prišiel akýsi cudzí chlapík a šli sme peši po to auto. Po asi piatich minútach chôdze sme ho našli. Starý červený malý Fiat Cinquecento. Vôbec netuším, kedy prebehol obchod, lebo ten cudzí chlapík po odovzdaní kľúčov ihneď odišiel. Moje pochybnosti o technickom stave fiatky vyvrátil Petruš slovami „Great car, no problem“. Naštartoval som na prvý pokus, zaradil na piaty. Prišli sme k Petrušovmu autu a on mi dal doklady od „môjho“ auta a všetky moje veci. Bol strašne v pohode. Fiatka vytiahla 120. Prešli sme rakúsko-maďarské hranice a po pár kilometroch mi vyvrela mojej voda z chladiča. Prvý krát. Po druhom vyvretí som spomalil na 80km/h a prestal som sa s Petrušom hrať na predbiehanie. Po čase sme museli stáť na každom odpočívadle. Amík dostal za úlohu dolievať vodu do chladiča a počas čakania na vychladnutie motora hrával na nezapojenej elektrickej gitare. Petruš nás ponúkol nesladenou kávou a keď sme s Amíkom úctivo vypili náš trpký diel a dal si z nej Petruš a oznámil, že je hnusná, lebo ju zabudol osladiť. Stav fiatky sa priamou úmerou s plynúcim časom zhoršoval. Petrušové „žiadny problém, vydrží!“ sa zmenilo na „žiadny problém, dám opraviť“. Po ďalších pár kilometroch, dlhých čakaniach na odpočívadlách a ešte stále dosť vzdialenej Budapešte sa pohodový Petruš rozhodol že „Žiadny problém, bude sa ťahať...“. Amík sa bavil a mne tu začala najhoršia videohra, akú som kedy hral. Ten bláznivý Rumun ma priviazal na vlečné lano a rýchlosťou, akou fiatka asi ešte nešla, ma ťahal cez celé Maďarsko. Pokiaľ bolo svetlo a boli sme na diaľnici, tak sa to dalo. Potom sa ale zotmelo a ja som sa dostal do náročnejšieho levelu. V rádiu hrali len lokálne hity, takže spievať som si nemohol a tie dve požičané audiokazety plné Petrušových hitov sa nedali počúvať dvakrát. Videl som veľmi málo a keďže Petrušovi vadili moje zapnuté svetlá, zostal som úplne potme. Prestal som sledovať situáciu na ceste a s nohou na brzdovom pedáli som odovzdal svoj osud do Petrušových rúk. Rytmický odraz mojich oranžových blikačiek na zadku Petrušovho auta ma pomaly ale isto hypnotizoval: „Blik... blik... blik... blik... Tvoja situácia je čoraz ťažšia, zaspávaš...“ Zišli sme z diaľnice na akúsi rozrobenú alebo rozbúranú cestu. Odbočili sme do bonusového kola. Petruš nás pozval na štipľavú polievku a sladenú kávu. Pekné od neho. Amík nechápal, že som to do nich ešte nevpálil a že sme všetci stále nažive. Prijímal som garatulácie. Aspoň že si uvedomovali, že sa tam vzadu nenudím. Za hranicami sú vraj hneď rumunské kopce. Ak to s ťahaním ďalej nepôjde, tak „žiadny problém, fiatku tam môžeme nechať“. Trošku ma to povzbudilo. Game continue. Z jednej strany cesty diera a betónové míľniky, z druhej obrovské kamióny. Nemal som príliš čas sa báť ani zaspávať, pretože som napätý čumel, či sa medzi oranžovým blikaním predo mnou nerozžiari varovná červená farba Petrušových brzdových svetiel. Cesta nebola rovná, čo vlastne neviem či bola výhoda alebo nie, ale pár krát to bolo naozaj tesné. Nevedel som, koľko mám ešte v tejto videohre životov. Štátna hranica sa pomaly blížila, infraštruktúra sa vzďaľovala. Frčali sme cez dedinky a moje priority boli čisto existenčného charakteru. Blik, blik... Ani neviem za koľko, ale prišli sme na hranice. Samozrejme ma cez ne ťahal, čo pobavilo viacero ľudí, vrátane mňa. Otvoril som dvere, lebo okienko som opäť nevedel spustiť. Colník sa spýtal kam idem, ja že šak do Rumunska, on že ale do akého mesta, ja že Čluj Napoča, on že Kluž Napoka? A ja že áno a on že dobre a hotovo. Hneď sme šli na ďalšie polievku, tradičnú rumunskú obsahujúcu neznáme zložky a mäso, ktoré som radšej neriešil. A keďže sme tu, v Rumunsku, vraj môžeme aj pivo. Nuž, už mi bolo fakt všetko jedno. Po polnoci som sa dostal do posledného levelu. Bol som taký vyflusnutý, že sa mi to celé začalo strašne páčiť. Kopce neboli pre Petruša žiadny problém. Stúpanie do strmého kopca s následným dlhým prudkým klesaním a ostrými zatáčkami... Bolo to ako na dlhočiznej horskej dráhe, fakt paráda, aj som výskal a hulákal, z rádia hrali cigáni. Šupa! Bola tmavá noc a náš dvojzáprah dorazil do cieľa. Vyše pol dňa visieť na lane nie je pre slabé povahy. Dostal som pochvalu, vymenili sme si kontakty, Petruš odrecitoval moje telefónne číslo len tak z pamäti, že šak je matematický inžinier a ja som sa tešil na hostel a v ňom posteľ. GAME IS NOT OVER


Peter Minár


2005