LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis

Ako sme spoznali attilu a atillu

Slnko svietilo a my sme oddychovali na brehu veľkej, potenciálne peknej rieky, ktorá však asi bola národným kontajnerom. Prešli sme cez veľký starý most, ktorému kde-tu chýbal kus zábradlia alebo betónu. Smerovali sme do horskej dedinky Borsec, známej národnou minerálkou značky Borsec. Nejakým pričinením to bola maďarská dedina, jediná v okolí. Stopovali sme. Autá tu majú vo zvyku stále trúbiť, či už na pozdrav alebo len tak alebo niekedy aj kvôli niečomu. Rodení trubkári. Prišli ku nám dve kravy, z toho jedna bola býček a boli dosť komunikatívne. Potom sa tá krava rozhodla, že nám pomôže stopovať a postavila sa do stredu cesty. Nič nestopla, ale prežila. Nám zastavil nový mercedes, chlapík spustil okienko, obzrel si nás a odišiel. Hm. Kravy odišli tiež a zastavil nám nákladiak. Batohy na bahnovú korbu a všetci štyria dopredu, kde bola veselá diskotéka, do ktorej vytruboval aj klaksón nákladiaku. tuc tac tutuut. Vysadil nás dakde voľakde a pokračovali sme v stopovaní. Zastavil maršrutka mikrobus. Nastúpili sme. Vo vnútri bolo asi 17 detí. V predu, pri tabuľke NEHOVORTE S VODIČOM bola teta učiteľka a dve deti hovoriace s vodičom. Deti sa trošku jašili a potom sa jeden chalanko pogrcal. Mikrobus zastavil a že nech teda zo seba ešte dačo vytlačí. I si sadol dopredu. Za chvíľku sa pogrcal ďalší makač. Skúšal to trafiť do sáčku, ale aj tak zasiahol jednu dievčenskú bundu. Následne vyhodil sáčok cez okno do priekopy a presadol si do predu, do oddelenia post grc. Dorazili sme do toho Borsecu. Z nejakého interného dôvodu nás vysadili kus za dedinou. Tak sme sa prešli. Chvíľu pekné, že veď príroda a tak, ale keď sme došli do pseudocentra... pár domov a najmä staré šedé špinavé nízke bytovky. Celé to zaklincoval pes, ktorý okolo prešiel s nohou nejakej srnky v papuli, aj s kopýtkom. Ľahol si na trávu a začal hodovat. Už som len čakal, kedy sa vynoria miestni zombies. Sme sa nejako nemuseli dlho dohovárať, že toto asi nie, ani ten krásne žltý hotelík Palma a tak sme šlapali do kopca s vidinou lepšej budúcnosti. Dedina sa postupne menila a hľa, znenazdajky domčeky, drevenice a peknota. Ale najmä zimmer frei. Potešili sa sme si, že nás teda nikto nezožerie a ani neumrieme na tetanus. Ta sme sa ubytovali v podkroví jednej z chalúpok. Chceli sme si vonku opiect špekacky Made in Slovakia, ale keď ich domáca zbadala, že počet kusov 4, že vonku zima, udělala divnej vobličej, zobrala ich a urobila na sporáku. Mali už trošku kyslú príchuť a staré číselká v dátume spotreby, ale šak sme v Rumunsku. Potom tejto miniatúrnej večeri sme šli dole do gheta stretnúť kamošku Poľku Veroniku, ktorá na otočku prišla za nami. Čakala v reštike žltého hotelíku Palma, ktorý tam dole svietil ako monokel na mŕtvole. Konala sa tam nejaká oslava so živou hudbou juch tralala. Tak sme im chvíľu narúšali rodinnú atmosféru a melodické zvuky značkového syntetizátora. A potom že ideme miestnej do krčmi. Z vonku vyzerala tak, že dobre že som ozbrojený. Vo vnútri však bolo pekne príjemne, sa na nás usmievali a bolo dobre. Z nejakého dôvodu, asi že moja dlhá briatka a pekné dievčatá, sme sa domácim vždy páčili, tak akože dvíhali poháriky že nazdarte a bolo dobre a nezbijú ma. A bolo dobre. Taký poloróm nám uvoľnil a upratal stolík, poutieral ho a odsadol si ku stene na stoličku, bol len tak osamelo. Zobral som pivá a zavolal ho. Nejak všeobecne nevedel komunikovať, ale vytiahol som z neho že Attila. Bol malý s veľkým klobúkom, vekom od 30 do 60 a mal dlhý ťažký kožený kabát. Niečo ako zadymený opotrebovaný inšpektor Gadžet. Attila pil iba kávu a furt sa usmieval. Po chvíli ho mladý krčmár od nás vyhnal, že nech nás akože neotravuje. Heh, miestna postavička. Po krčme pobehovala dosť opitá konská tvár, ktorej chýbal jeden zub, konkrétne dvojka hore asi vľavo. Postavil sa nad náš stôl, na štvrtý krát sa mu nás podarilo zrátať. O chvíľu sa vrátil aj s pivami. Vyhodil opäť prišlého Attilu, prisadol si k nám a rozdal pivá. Poďakoval som mu po maďarsky kesenem sypem. Ako to začul, strašne sa potešil, vykríkol maďaróóó a začal mi bozkávať ruku. Baby mali srandu, ja som sa narýchlo nevedel rozhodnúť. Konská tvár spustila maďarský monológ, tváril som sa múdro, vysvetlil som mu, že nie Maďaró, ale že Slovakó a tak. Nevadilo mu to, kecal a kecal a niečo o Maďarsku a tak. Nadšene gestikuloval, vykrikoval a gúľal veľkými spitými očami, pár krat spomenul že Attila, tak som myslel, že hovori o histórii a tom ich bojovníkovy, ale nakoniec vysvitlo, že hovoril o sebe. Attila 1 sa len usmieval zo svojho miestečka pri stene, na jeho mieste u nás bol teraz Attila 2. Bol smiešny, začal som mu rozprávať blbosti po slovensky a takto sme si nerozumeli aj naďalej. Potom som vytiahol svoju maďarskú slovnú zásobu, obsahujúcu tešik, nemirtem, nemtudom, igen, zopar nadavok, elbastamindekamicatlehetet, urpikeiturpike.
Attila2 bol nadšený, ale aj dosť otravný. Za ním sedeli pri stole domáci ujcovia, ktorí zakaždým, keď som sa na nich pozrel, mi posunkami dačo naznačovali. Keď sme sa išli s Attilom 2 vyčurat, vraj došli za babami a rukami nohami vysvetľovali, že Attila 2 je chuj a nemáme sa s ním baviť, že keď sa spije býva agresívny a podobne. Hm, mohli nám to povedať pred tým než išiel so mnou na záchod! Ostatní občania ale boli v pohode, aj normálna mládež a mladý výčapník s modernými účesmi, takže sme sa cítili v pohode. A tak sa s Attilom 2 baby nebavili, nie že by predtým hej. V podstate ani ja, lebo viac-menej viedol monológ. Keď som sa zase išiel vyčurať, prišiel za mnou jeden z tých starých ujcov. Stál za mnou keď som čural, čo bolo divné, tak som sa ho že čo chce. A on mi to aj povedal, neviem presne že čo, ale bolo to o Attilovi 2, mame ho odkopnut od stola, že je chuj a tak. Pre istotu mi všetko povedal a hlavne rukami nohami ukázal niekoľkokrát. Poďakoval som mu za jeho starosť, ale on si stále myslel, že som neporozumel, tak ma tam na hajzli držal za ruku a vysvetľoval a ukazoval a ukazoval, až mi to celé prišlo strašne smiešne a musel som rýchlo odísť, aby sa ujo neurazil, že sa mu rehocem. Attila 2 sedel pri vedľajšom stole, baby ho svojim nezáujmom vysáčkovali, ale keď som sa vrátil, zase si prisadol. A potom to prišlo. Začal sa vypytovat, či mám euro. Ja že nem. Urobil táákýý tvár že ííí jebenci. A auto? Že nem, autobus. Znovu pokrčil svoju už aj tak odpudivú tvár, pošúchal si došúchané čelo a bol chvíľku sám so svojim pivom, asi sa pokúšal rozmýšľať. Potom ešte niečo hovoril, ale to už som ho aj ja naplno ignoroval, tak si odsadol. Bol už dosť mimo. Inak bolo ale veselo, tak som zamaval na Attilu 1 pri stene. Prišiel, sadol, usmial. Hneď na to prišiel barman a vyhodil ho od nás. Attila2 už skončil a ležal spolu s ďalším metabolizujúcim na stole. Hurá. Tak sme dali ešte nejaké pivo a veselili sa a išli spať. Nech nám domáci odpustia. Ráno sme sa vybrali na túru na vraj najvyšší lokálny kopec. Pekné. Po obede že ideme sa najest, tam v hornej peknej časti. A koho tam nestretame? Konský úsmev Attilu 2. Našťastie tam dnes nevarili a on si asi toho veľa napamätal. Tak nám len zamával, zaerdžal a my sme išli dole do vzdialeného pseudocentra. Neviem ako to urobil, predpokladám, že nie nadprirodzene, i keď na druhej strane dosť pripominal slizkého drakulovho deformovaného poskoka, no skrátka Attila 2 nám dole mával z vchodu nejakej bytovky. A aby toho nebolo málo, počas stopovania okolo nás 4krát prešiel potmehúd inšpektor Gadžet alias Attila 1. Nikto nás nezviezol, bola zima a už skoro tma, tak že ideme na bus. Bus neprišiel, prišiel chlad. Tak sme šli na čaj oproti do takej milej krčmičky. Teta nám vysvetlila, že bus ide presne o pol siedmej, čo bolo zaujímavé zistenie, kedže už bolo sedem. Ďaľšia anomália dediny Borsec, budúci odchod autobusu z minulosti, sa narozdiel od fenoménu Attila 2 podarilo rozlúštiť. Dnes bol posun na zimný čas. Hurá, prídu vianoce. Attila dúfam nepríde.
Do našej ďalšej stanice sme prišli dosť neskoro. V buse sme sa zoznámili s jednou slečnou, ktorá sa tvárila, že môžeme spať u nej. Rumuni sú super, tešili sme sa na ďalšie ubytovanie v domácnosti for free. Nakoniec sa to nevedno prečo nekonalo, tak nás jej známi taxikár odviezol do motela, kde sme si prenajali malú izbu s manželskou posteľou pre nás piatich. Žiadny problém. Dobrú noc.


Peter Minár


2005