LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis

Ako som išiel z Rumunska domov

Vyliezol som z okna internátu na prvom poschodí, ktorým som večer vliezol dnu. Za mnou vypadol batoh a ja som vykročil smerom domov. Výpadovka za mestom. Stopoval som asi 10 metrov za tou americkou dievčinou, čo neviem jej meno. Mal som tabuľku, ona nie. Jej furt dakto zastavoval, mne nie. A zrazu kamión z Malaciek. Tak som začal skákať a mávať, vodič sa na mňa pozrel a dal mi najavo, že mojim smerom on teda určite nejde. Hm. A tak potom za pár chvíľ zastavil Američanke mikrobus plný medených trubiek idúci do Oradea, mesta pri hranici. Tak som sa tam votrel aj ja išli sme. Chvíľu sme bavili, ona ide len tak, nevie kam po vychodnostrednej Európe, tak som jej dal kontakt. Potom sme sa už nerozprávali. Sledoval som na krajinu a cestu, ktorú som predtým absolvoval po tme ako prívesok Petrušovho auta. Videl som veľa pekného. Miestni veselí borci zobrali ovčie kožky, čo predávala teta pri ceste a hrali sa na raperov. Áno, aj oni vyrástli na hip hope. V kopcoch sme dobehli a obehli kamión z Malaciek. He. Počkám si ho na hranici. Prišli sme do Oradea a chlapík že chce peniaze za odvoz. Ja som nemal a Američanka sa tvárila že nepočuje a sledovala okolie. Chlapík nebezpečne pohrozil hrozitánskym prstiskom a odišiel. Američanka že sa ide tototuto a najesť. Tak čau. Bol som v strede mesta, dosť navtáka miesto na stop, tak som sa vydal smerom tam, kde som dúfal, že to je. Nevedel som koľko je to na hranicu, takže som bol v pohode. Mesto pekné, zelenožltostromové, rieka, a iné. Po dlhšom čase som sa spýtal, či teda idem správne k hranici. Áno, hentam dolava, potom doprava, potom kruhový objazd a rovno a hranica je 20km. Fu, to som nečakal. Začal som popri chôdzi znovu stopovať. Ale ten malacký kamión mi už dákou správnejšou cestou k hranici určite zdrhol. Keď ma obehol renault so slovenskou poznávacou značkou, použitím súvetia som nahlas zanadával. Vyrobil som si teda okrem starej tabuľky H a Budapešť ešte aj veľké SK, ktoré som pripevnil na batoh. Neskôr mi zastavil taxík, že či mám aspoň dáke „lidl lidl many“, že ma vezme na granicu. mal som vzorku bankovky, čo som si chcel nechať na pamiatku, ale šak na čo by mi bola. Nasadol som. Taxikár išiel po niekoho na hranicu. Bavili sme sa o muzike, furt mi chcel vyhovieť a tak stále prepínal rádio a pýtal sa, či je to „gúd mjuzik“. A že skoda, že svoju muziku má v druhom aute. A vraj má veľa kamarátov zo Slovenska a tak. Hranica vôbec nebola až 20km, ale peši by som to nechcel ísť. Vysadil ma s múdrou radou, že na tomto mieste mám stopovať. Tak som teda samozrejme nestopoval, lebo to bola blbosť. Išiel som sa vyčurat do poľa. Keď som sa už cystal a tešil, že sa, dobehol ku mne colnik, že „vot ar ju duing“ . Hm. Urobil nejaké divné posunky rukami, niečo akože či som inteligent alebo čo a mam ísť čurať na benzínku hentam. Na benzínke bol hajzel zamknutý, tak som očural rozvodnú skriňu pred tým poľom. Keď som konečne sa, kráčal ku mne môj kamoš colník. Dá mi pokutu? Nedal. Išiel nadávať dakomu ďalšiemu. Tak som kráčal o pár deci ľahší na pasovú kontrolku. Bol to celkom zaujimavý sranda pocit, ako som tak obiehal všetky tie autá a cítil, ako ma očumujú. Tabuľku som takticky natočil, aby ju všetci videli. Rumun colník sa tváril, že v pasoch sa on vyzná. Tak mi ho skúmal, otáčal, roztváral, chcel ho rozlepiť, ohýbal ho... skrátka znalec. Potom chvíľu pozeral na fotku, potom na mňa a znova na fotku. Že Peter? Ja že áno.Zistil teda, že som to ja, kto chce prejsť hranicu a pustil ma. V pásme nikoho po mne ešte vybehla malá mladá ambiciózna colníčka, že kam idem. Že domov. Zatvárila sa trochu prekvapene a chcela pas. Položila otázky kto, kde a prečo. Tak som povedal, že teda ja, Piešťany a lebo. Nacvičene sa usmiala good luck a vrátila sa do svojho observatória. Asi sa im tu moc peších nepremáva. Predbehol som zase kopec áut, maďarský colník si nemusel nič dokazovať a bol som vo EU. Vyhliadol som si miesto za zákrutou, kde sa zložím, aby ma zbytočne nevideli colníci. Ešte som si ani neotvoril banán a už mi zastavil starý VW. He. Taktické stopovanie pri prechode hranic zabralo. Budapešť? Yes. Yes! Dvaja rumunsky týpci, jeden študent z Cluj Napoca, druhý asi jeho strýco z Armacordu, čo hľadá ženu, obaja Maďari. Mladý išiel ako blázon, aj som mal jeden čas rozmýšľal, že sa vzadu pripútam. Počas jazdy z ničoho nič dupol na brzdy, otočil sa ku mne a bez srandy vysvetlil: „brakes verification“. Hm. Asi tak v polovici cesty odbočil z diaľnice smer Budapešť na vedľajšie roztrtkané cesty smer dakam do prdele, čo som viacmenej nechápal. Potom zastal na okraji cesty pri nejakom lesíku. Hm, že fajn, asi ma vyložia... keď teda budem mať šťastie. V jednom vačku kaser, v druhom nožík, v hlave rôzne teórie. Mladý sa ku mne otočil, povedal „toaleta problem“ a obaja vystúpili. Hm. Tak som šiel aj ja. Potom sme sa ešte hrkotali a napojili sa po čase späť na diaľnicu. Budapešť sa blížila. Vysadili ma niekde na predmestí, že oni idú hentam do Tesca. Že teda vďaka a tak. Pomaly sa stmievalo. Blížil sa nejaký autobus, vysvitlo že jediný, tak som nastúpil. Nikto v ňom nevedel po nijako, samý maďari. Kam idem a kam vlastne mám íst stopovať som nemal tušenie. V každom prípade to všetko bude na opačnej strane mesta. Tak som sa presúval. Vonku sa zatiaľ úplne zotmelo a tak sa vidina stopovania stala neuskutočniteľnou. Tak som vymyslel, že prespím na stanici, ráno pozriem mesto a potom sa uvidi. Alebo možno pôjde vlak. No lenže vlaková stanica...ako a kde ju nájsť? Maďarský národ budapeštiansky nevedel jazyky a keď vedel, nechcel povedať a keď aj chcel, tak tam majú tri stanice a len z dvoch chodi vlak na Slovensko. Samozrejme že ochotné dievčence ma po polhodinovej inštruktáži písanej i hovorenej poslali na tu jedinú odkiaľ nič nechodí a spať sa tam tiež nedalo. Ľudia pobehovali horedole a farár ázijského pôvodu s klavírnym doprovodom horlivo spieval aaaleeluujaaa, tlieskal, usmieval sa a burcoval okolostojacich 12 veriacich. Komické. Teta na informáciach mi povedala všetko, okrem toho, čo som potreboval vedieť. Našťastie taký ujco mi všetko vysvetlil, metrom tam a tak. Na najväčšej stanici, v tom obrovskom hangári pre vzducholode sa tiež nedalo spať a už som ani nechcel. Za hodinu pôjde vláčik domov. Hurá. Sadol som na perón a ak nerátam dva banány, prvýkrát za deň som sa najedol. Rumunský chlieb a pašteka rovnakej národnosti. Prišiel vlak. V kupé najskôr kúrili, potom zase nie a na obidve som nadával. Spoznal som gelujúceho sa londýnskeho černocha, čo k nám ide za svojou frajerkou, bývalou aupairkou. A mama jeho kamaráta z Indie sa pred jeho odchodom bála, že čo ho v tomto lost world čaká. Hm. Fu. Konečne doma. A Londýnskeho fešáka odviezol zo stanice vietnamský taxikár. Dobrú noc.


Peter Minár


2005