LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis

správa neužitočného človeka

sociálny horor na motívy poviedok Dušana Mitanu
(Muškáty, Na prahu)


OBRAZ č.1
EXT. AUTOBUSOVÁ ZASTÁVKA – POPOLUDNIE

V jemnom vetre: na červenej bakelitovej zástavke šuštia došklbané plagáty. V korune platanu šumí jeseň. Je pár minút po daždi. A v diaľke duní hrom.

HLAS DÚBRAVČÍKA:
“Správa o zrútení mesiaca: Je dvadsiateho piateho októbra tisícdeväťstoosemdesiatšesť. Vzrastajúca odchýlka mesačného telesa od pôvodnej dráhy je nepriamou úmerou k vzdialenosti telesa zemského voči dráhe Mesiaca vychýlenej. Predpokladaná zrážka oboch telies v čase té mínus pätnásť a pol hodiny.“

Všetko zotrie prichádzajúci autobus RTO. Za oknami sa do rytmu pradúceho motora natriasa hŕstka cestujúcich. Po krátkom zotrvaní autobus odchádza.
Na autobusovej zástavke pod mohutným platanom stojí pri obitom kufri muž v klobúku a zasvinenom kabáte. Muž, ktorého občianske meno je Nehoda Vít. Rozhliada sa. Klobúk si popraví do čela a zodvihne kufor.
Všetko zotrie hrdzavý žumpársky nákladiak, ktorý s rachotom prejde ulicou.

OBRAZ č. 2
EXT. ULICA DO VŔŠKA – POPOLUDNIE

Po deravej asfaltke sa proti kráčajúcemu Vítovi s rachotom rútia decká v drevených „motokárach“. Na pozdrav zatrúbia. Popravením klobúka pozdraví aj Vít.

Pred jedným z domov stojí hrdzavá Škoda 1202. Je to ten dom s deravou strechou a zatlčenými oknami. Je to ten dom, do ktorého vchádza Nehoda Vít.

OBRAZ č. 3
EXT./INT. NEHODOV DOM – DVOR, VERANDA, CHODBA – POPOLUDNIE

Nad malým zaprataným dvorom vŕzga vo vetre uvoľnená rína. Za hrdzavou bráničkou sa do vŕška rozprestiera záhrada plná vyrezaných stromov.

Presklenná veranda Nehodovho domu je bez dverí. V zasvinenom zrkadle, visiacom na stene, sa zrkadlia kvetináče s uschnutými muškátmi. Zrkadlí sa v ňom aj vchádzajúci Vít.

Primeriava sa k zárubni. Čiarka zaznačená ceruzkou je hodný kus nad jeho hlavou.

OBRAZ č. 4
INT. NEHODOV DOM – KUCHYŇA, CHODBA – POPOLUDNIE

Vít vchádza do kuchyne. Tmavej a prázdnej. Len uprostred podlahy trčí na vztýčenom kábli žiarovka. Sadne si na kufor. Zloží si klobúk a stlačí vypínač.
Žiarovka sa rozsvieti.

HLAS VÍTOVEJ MANŽELKY:
“Vyzuj sa!“

Vít pozrie k plafónu.

Sporák, kredenc, stôl, stoličky – všetko je hore nohami. Aj Vítova manželka je naopak. Štvornožky chodí po plafóne a roluje koberec.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Nie je to ani týždeň, čo som tu vymaľovala a ty mi tu beháš v botách!“

Handrou vytiera mokrý strop. Žmýka ju do vedra. Nehoda Vít si vyzúva topánky.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Všetko sa posralo. Aj strecha je deravá. Úplne splesnivel koberec.“

Zvalí sa k sporáku.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Mala som ťa nechať visieť na tej hruške!“

Vít vstane. Natiahne ruku k plafónu. Snaží sa manželku pohladiť po vlasoch. Tá ho niekoľkokrát švacne mokrou handrou. Hodí ju po ňom.

Protiľahlými dverami vojde do kuchyne asi šesťročné dievčatko.

ASI ŠESŤROČNÉ DIEVČATKO:
“Kto je to, mami?“

VÍTOVA MANŽELKA:
“To je tvoj otec.“

Vít sa nezmôže ani na slovo. S dcérou stojacou na plafóne si uprene hľadia do očí.

Manželka otvorí zásuvku a vytiahne papier s ceruzkou.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Choď do svojej izby. Kresli si, na... “

Dievčatko si vezme kreslenie, ešte raz sa pozrie otcovi do očí a vybehne z kuchyne. Vítova manželka vyleje vedro so špinavou vodou do dresu.

VÍT NEHODA:
“Je moja?“

VÍTOVA MANŽELKA:
“A koho by mala byť?! Veď je celá po tebe!“

Vreckovkou si pretrie spotené čelo.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Vždy, keď ide na záchod, nechá dvihnutú dosku. “

Uprene sa zadíva na Víta. Rozčúlene treskne vedrom.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Načo si sa vrátil?! Myslíš, že sa tu teraz kvôli tebe postavíme na hlavu?!“

S rukami vbok zazerá z plafónu.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Si cvok!“

Mokrá handra spod Vítových nôh náhle capne na plafón. Rovno do vedra. Manželka nazúrene odpochoduje z kuchyne a treskne za sebou dverami.

Vít povzdychne. Skloní hlavu. Vtom sa dvere znova rozletia a do kuchyne, s urnou v rukách, znova vojde manželka.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Vypadni! A tohto tu si zober so sebou!“

Bronzovú urnu šmarí po Vítovi. Vezme vedro s handrou a znova sa stratí za dverami.

Vít zodvihne urnu. Zotrie z nej prach a stlačí vypínač. Žiarovka zhasne. V jesennej chodbe sa víria listy. Zúrivo. Ako v zlosovacích bubnoch. Zbesilo vlietajú do kuchyne. Vít odchádza. S urnou pod pazuchou. V jednej ruke kufor, v druhej topánky.

OBRAZ č. 5
INT. KRČMA – POPOLUDNIE

Za špinavým stolom zaprdenej krčmy sedí podgurážený Dúbravčík – miestny blázon. Zaujato vykladá.

DÚBRAVČÍK:
“Hovorím o zrútení Mesiaca a strašných dôsledkoch pre zemeguľu!“

Pretrie si nos. Upije z vyprchaného piva.

DÚBRAVČÍK:
“Slnko je stredom vesmíru a postupne do seba vmršťuje ostatné planéty. Rozumieš! Taký Merkúr už horí, jak je blízko od slnka!“

Vít Nehoda, sediaci na opačnej strane stola, smutne pokrčí plecami.

DÚBRAVČÍK:
“Najskôr sa naruší obežná dráha mesiacov, tie sa zrútia do planéty a následne sa planéta zrúti do slnka. “

Na ex dopije zbytok piva. Odgrgne.

VÍT NEHODA:
“Nemám kde spať.“

OBRAZ č. 6
EXT. PRI KAMENNOM MOSTE – POPOLUDNIE

Dúbravčík stojí pri soche svätého Jeremiáša. Čúra mu na podstavec. A svätý sa na všetko díva. Smutne. Spod obsratej hrdzavej svätožiary.

DÚBRAVČÍK:
“Aj Zem mala viac mesiacov. Trebárs jak Jupiter, lebo Saturn.“

Vít Nehoda postáva na kamennom moste. Bez slova sleduje hučiacu vodu v potoku plnom pneumatík a rozšklbaného igelitu.

HLAS DÚBRAVČÍKA :
“Lenže postupne sa všetky zrútili. Preto vyhynuli, jak sa povie, aj dinosaure. “

Dúbravčík si zapína nohavice.

DÚBRAVČÍK:
“Milióny dolárov, aj ruble, išli do vesmírneho výskumu. Američania od štyridsiatehosiedmeho vedia, čo je vo veci. Preto leteli na Mesiac skúmať! Lajzérové lúče namierili do neba? Rózvelská katastrofa, keď ti to niečo hovorí.“

Zodvihne Nehodov kufor, Víta vezme okolo ramien.

DÚBRAVČÍK:
“Chceli narezať Mesiac na také tenké pláty, ktoré by pri dopade zhoreli v atmosfére. Hlúposť!“

Dúbravčík s Vítom spoločne vykročia cestou vedúcou popri vinohradoch až kamsi celkom doďaleka.

HLAS DÚBRAVČÍKA :
“Ale jedna vec platí: nie všetci ľudia sú zo Zeme. Papaláši sú z Venuše. A putujú na Mars.“

Schyľuje sa k dažďu. Nad krajinou letia tmavé hrmiace oblaky.

OBRAZ č. 7
EXT. DÚBRAVČÍKOVA ZÁHRADA – POPOLUDNIE

Dúbravčík otvára hrdzavú bránku. Spolu s Vítom vstupujú do zarastenej záhrady plnej hrdzavých vrakov. Kráčajú zvlnenou trávou.
Vzadu za kopou harabúrd stojí chata, provizórne postĺkaná z dosák a plechov.
Zastanú. Pri drevenej latríne za hrdzavým sudom zarastá burinou hrdzavý autobus.

DÚBRAVČÍK:
“Čo hovoríš na raketoplán?“

Vít pokrčí plecami. Nevraví nič.
Dúbravčík odkiaľsi vytiahne krabičku s cigaretami a pripáli si. Výrazne vyfúkne obláčik dymu.

DÚBRAVČÍK:
“Pod kapotou stošesťdesiat koní, päť rýchlostí, jedenásť litrový motor...“

Cigaretu vloží do Vítových úst. Podíde k hrdzavému vraku. Pozrie na hodinky.

DÚBRAVČÍK:
“Do zrútenia zostáva niekoľko hodín. Nad ránom odlietame.“

Vít sleduje svoje zrkadlenie v hladine dažďovej vody. V objatí hrdzavého suda. Prehne sa cez okraj... a s bublaním zmizne pod hladinou.

Na zvírenej hladine sa pohojdáva nedofajčená cigareta.

OBRAZ č. 8
EXT. POTOK POD KAMENNÝM MOSTOM – POPOLUDNIE

Nehoda Vít leží na dne. Tesne pod hladinou. Kúsok ďalej, tam kde sa popri kamennom moste ťahá rúra s plynom, Vítova asi šesťročná dcéra vylovuje z potoka starú hrdzavú anténu. Vít nečinne, s občasným žmurknutím sleduje spod hladiny zatemnenú oblohu. Vzápätí do vody začnú dopadať husté kvapky. Nad potokom, so stiahnutými nohavicami, stoja malí chalani a s rehotom čúrajú do vody.

Vít vydýchne. Vynorí sa. Sedí vo vode. Decká spolu s Vítovou dcérou odbiehajú na kamenný most.

Na okraji priekopy stojí zarastená burinou socha svätého Jeremiáša. Pri nohách na podstavci mu hniezdi vtáčie hniezdo s troma strakatými vajíčkami.

Vít Nehoda vybehne na kamenný most. Rozhliada sa. Po deckách ani stopy. Cesta vedúca popri vinohradoch sa ťahá až kamsi za horizont.

Podíde k soche. Jedno z vajíčok si rozklepne o zub a vysaje ho.

HLAS SVÄTÉHO JEREMIÁŠA:
“Nehoda Vít!“

Vít s hrôzou pozrie na sochu. Svätý Jeremiáš krúti hlavou a karhajúco hrozí kamenným prstom.

SVÄTÝ JEREMIÁŠ:
“Nehoda Vít, bozaj ma v riť!“

Vyľakaný Vít sa prežehná a pospiatky ustupuje pred svätcom. Pri zlom došliapnutí sa skotúľa pod kamenný most. Naspäť do potoka.

V korunách mohutných vŕb besnie vietor a do vody dopadajú dažďové kvapky. Nehoda kráča prostriedkom tečúcej vody. Proti prúdu. Každým krokom je hlbšie a hlbšie, až celkom zmizne pod hladinou.
Odrazom hladiny bežia decká s pípajúcou anténou.
Pod zatiahnutou oblohou doznieva ozvena detských hlasov. Hrmí.

OBRAZ č. 9
MEXT. PRI ROZVODNENEJ RIEKE – ZÁPAD SLNKA

Na okraji rozliatej rieky, ktorej druhý breh sa skryl až kamsi za horizont, stojí hrdzavý žumpársky nákladiak. Postáva pri ňom starší muž s cigaretou – Vítov otec. Sleduje hučiace čerpadlo, ktoré žumpárskou hadicou nasáva preliatu vodu.
Spod hladiny rieky, v ktorej pomaly zhasína jesenné slnko, vychádza Nehoda Vít. Mieri k brehu.

VÍT NEHODA:
“Otec!“

Vítov otec vypne čerpadlo. Prísne zazrie na syna.

VÍTOV OTEC:
“Vyzuj sa! Šmatláš obutý v svätej vode!“

Vít vykročí na breh.

VÍT NEHODA:
“Všetko je inak.“

Vítov otec si potiahne z cigarety. Z čerpadla demontuje žumpársku hadicu.

VÍTOV OTEC:
“Prestal si veriť, Vít. Preto strácaš svoju tvár. Nájdi svoju vieru a už nikdy sa za tebou nezavrie hladina!“

Nasadne do nákladiaku a zavrie za sebou dvere. Na okamih sa vykloní z kabíny.

VÍTOV OTEC:
“Princíp viery je vo všetkom okolo nás.“

Vyfrnkne ohorok cigarety. Nákladiak naštartuje.
Hovnocuc sa uvedie do pohybu. Vít stojí na brehu rieky. Sleduje ako hrdzavý východonemecký nákladiak značky IFA odchádza k neďalekej asfaltke. No skôr ako sa k nej dostane, zmizne ako mávnutím čarovného prútika.

Vít sa prežehná. Vyzuje si topánky. A strhá zo seba mokré šaty.

Bosou nohou vstúpi na hladinu. Neponára sa. Celkom nahý kráča po hladine rieky do zapadajúceho slnka.
V jednom okamihu sa však voda pod ním preborí a on zmizne pod hladinou.

OBRAZ č. 10
EXT. DÚBRAVČÍKOVA ZÁHRADA – ZÁPAD SLNKA

Na hladinu sa derú bublinky. Dúbravčíkova ruka sa ponorí do suda s hrdzavou vodou a za vlasy vytiahne Víta z mokrého hrobu.

Vít Nehoda sa trasie zimou. Je nahý. Dúbravčík mu pomáha vyliezť zo suda, prehodí cez Víta svoju bundu, vezme kufor a spoločne bežia k provizórne stlčenej chate.

OBRAZ č. 11
INT. DÚBRAVČÍKOVA CHATA – JEDINÁ IZBA – VEČER

Vít si zapína menčestrové nohavice. Z kufra vyťahuje flanelovú košeľu. Dúbravčík k nemu podíde a z kufra vytiahne urnu. Poťažká ju v ruke.
Vít mu ju vytrhne z rúk.

DÚBRAVČÍK:
“Myslím, že kapitalisti majú také technológie, čo ešte na Zemi neni sú.“

Otvorí dvierka v podlahe a stratí sa v pivnici.

DÚBRAVČÍKOV HLAS:
“V štyridsiatom siedmom začali spolupracovať s UFOm...“

Vzápätí sa vráti s fľašou bieleho vína.

DÚBRAVČÍK:
“Tramín!“

Sprisahanecky žmurkne na Víta.

DÚBRAVČÍK:
„Lenže, vieš v čom je celá tá kolaborácia? Že UFO spolupracuje aj s Rusmi.“

MSkrutkovačom prerazí korkový štupeľ do vnútra fľaše.

DÚBRAVČÍK:
„Myslíš, že z čoho má Gorbačov ten flek na hlave?“

Rozleje z vína do dvoch horčičiakov, štrngne s nimi a jeden podáva Vítovi. Ten vezme urnu a položí ju na stôl. Rovno pred Dúbravčíka.

VÍT NEHODA:
„Zabil som otca.“

Víno do seba kopne na ex.

VÍT NEHODA:
„Mal som vypité. V ten deň otec natieral bránu pred domom. Zacúval som ho... a vôbec som si to nevšimol.“

Dúbravčík mu doleje pohár. Celkom doplna. Cez okraj.

VÍT NEHODA:
„Žena mi zohriala segedínsky guláš. Trocha jej prihorel. Ale nepovedal som jej to. Potom nabrala otcovi, išla ho zavolať a...“

Prstom prejde po okraji pohára.

VÍT NEHODA:
„Chcel som sa obesiť, viac si už... nepamätám.“

Dúbravčík oblizne cigaretu. Vloží si ju do úst. A pripáli. Kopne do seba pohár.

DÚBRAVČÍK:
„Koniec sveta je čisto subjektívna záležitosť. A prebieha v každom z nás.“

Z police plnej kníh vyberie tú najhrubšiu a vytrhne z nej niekoľko strán. Doprevádzaný vŕzganím podlahy vyjde z chaty.

Vít s urnou v rukách podíde k špinavému oknu. Sleduje Dúbravčíka, ktorý s cigaretou v ústach a niekoľkými stránkami knihy kráča záhradou. Do latríny.
Vít povzdychne. Pozrie do umazaného zrkadla, ktoré už vlastne dávno nie je zrkadlom. Cúvne. A pri zlom došliapnutí prepadne dierou v podlahe do pivnice.

OBRAZ č. 12
INT. DÚBRAVČÍKOVA CHATA – PIVNICA – VEČER

Vít Nehoda leží na dne pivnice. Medzi policami plnými fliaš a zaváraninových pohárov. S námahou vstáva na nohy.
Potiahne vypínač visiaci zo stropu na žiarovke s malým tienidlom. Pivnica sa presvetlí.

Kúsok pred ním, na hromade klíčiacich zemiakov, sedí jeho manželka.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Keď som ťa urezala z tej hrušky, keď ťa odviezli... myslela som, že si mŕtvy. “

Dýchne si do dlaní.
Vít ju pohladí. Vezme jej chladné ruky do svojich rúk. Bozká ich. A vtedy si všimne výraznú jazvu na jej zápästí.

Manželka sa prudko odtiahne. Vstane. Odkiaľsi z vrecka vytiahne poskladaný hárok papiera.

VÍTOVA MANŽELKA:
“Pozri sa, čo kreslí tvoja dcéra.“

Podá mu výkres. Vít ho rozprestrie.

Na detskej kresbe je žena s pílkou. Zo žíl na zápästí jej prúdom strieka krv. A v akomsi zvláštnom priesvite jej brucha sa na všetko díva prenatálne dieťa.

Kľačiaci Vít s hrôzou pozrie na svoju manželku, ktorá v tom momente zatiahne za vypínač a pivnica sa preborí do absolútnej tmy.

OBRAZ č. 13
INT. DÚBRAVČÍKOVA CHATA – PIVNICA, JEDINÁ IZBA – RÁNO

Do pivnice prenikajú lúče ranného slnka. Pobledlí Nehoda leží v prachu. Prebúdza sa. Kúsok pred ním leží rozsypaná urna. Nehoda vstáva. Dolámane kráča hore schodmi. Späť do chaty. Vykĺbená ruka sa mu voľne pohojdáva sem a tam.

Jediná izba Dúbravčíkovej chaty je prázdna. Po Dúbravčíkovi ani stopy.
Vít podíde k oknu. V záhrade za latrínou, tam kde ešte včera stál starý hrdzavý autobus, je v tejto chvíli len vyležaná tráva.

Nehoda pozrie do špinavého zrkadla. Pretrie ho rukávom košele, aby mu prinavrátil jeho zrkadliacu moc. A vtedy v odraze zbadá stáť sám seba v presklennej verande svojho domu. A zbadá otca, ktorý sa kdesi na pozadí mihne vo dverách vedúcich na dvor.

OBRAZ č. 14
INT. NEHODOV DOM – VERANDA – RÁNO

Vít stojí vo verande. A vidí sám seba. Na druhej strane zrkadla. Vidí ako stojí bledý a dolámaný v chate bláznivého Dúbravčíka. Vybieha na dvor. A odraz necháva odrazom. Nehybným a chorým.

OBRAZ č. 15
EXT. NEHODOV DOM – ZÁHRADA – RÁNO

Nehoda beží záhradou. Stúpajúcim terénom opadavých stromov. Na veternom vŕšku ovocnej záhrady stojí Vítova manželka s dcérou. Púšťajú šarkana.

Vítov otec je tu tiež. Krúti kľukou starého clivo znejúceho gramofónu.

V objatí. V objatí voľnej Nehodovej ruky. V tej druhej drží topánky. Je bosí. Všetci sú bosí. Stoja na veternom vŕšku. S topánkami v rukách. Sledujú trepotajúceho sa šarkana.
A v diaľke pred nimi, v brieždení horizontu, sa črtá neskutočne obrovské teleso mesačné.

KONIEC


Juraj Šlauka


Komentáre

lu

30.4.2007
kedy bude tento scenar natoceny? chcem ho vidiet!!!