LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis

Čas


Mal 43. Nedávno. Dostal sa do veku, ktorého dosiahnutie pre niekoho znamená malý zázrak. Pre neho určite. Keď si v deň svojich narodenín pripíjal v kúpeľni sám pred zrkadlom, s rešpektom nad tým pokýval hlavou. Ďalším zázrakom sa mu javilo, že napriek tomu, že nič nemá, je zdravý. Posledných desať rokov nechytil ani nádchu. On si to pochvaľuje, tvrdí, že to vyplýva z jeho životného štýlu a názorov, ktoré má, ale pre jeho rodinu to nič neznamená. Otec mu na mikulášskom večierku povedal, že choroby patria k človeku, že sú odrazom reality v nás a ak nebol takú dlhú dobu chorý, znamená to aj niečo iné. Spýtal sa otca, čo tým myslí. Bol zvedavý, ale odpoveď nebola priama, vraj ak človeku nezáleží na peniazoch a na majetku, nemá život. Možno, povedal ticho nakloniac sa k otcovmu uchu. Čo to má s tým, že je desať rokov zdravý, nepochopil. Dodnes nevie, či sa s ním otec prestal rozprávať kvôli jeho postoju k peniazom, alebo preto, lebo za posledné dva roky strávil otec veľa času v nemocniciach a sanatóriách.
Rodičov navštevuje na Vianoce a ich sviatky. Poteší matku. Ak majú sedieť za spoločným stolom, neodmietne, ale otec sa nedostaví, zavrie sa vo svojej izbe a počká, kým syn odíde.

Pravidelne sa sťahuje z miesta na miesto a niekedy ho nevedia nájsť ani priatelia, až kým sa sám neohlási tesne pred Štedrým večerom.
Vyskúšal to už vo veľa štvrtiach a zo začiatku mu financie dovoľovali vyberať si priestranné byty. Postupne zľavoval zo svojich požiadaviek.
Čím bol starší, tým boli jeho byty menšie a menšie. Scvrkávali sa a on to bral ako prirodzený postup smerom k smrti.
Odvtedy, čo sa nasťahoval do tohto bytu si myslí, že je jeho posledný. Menší by asi nenašiel. Nazval ho Konečná stanica. Sedí v ňom a čaká.

Čas. Toho má dosť. Viac ako celá jeho rodina dokopy. Viac, ako priatelia a ľudia z domu. Čas. To je jeho majetok. Podarilo sa mu dosiahnuť, že mu ho nikto nekradne, že si ho ustrážil.
Nemá nadriadených, ani podriadených. Celé dni môže čítať a písať svoje knihy a matka mu to, rovnako ako otec, nevedia odpustiť, pretože za to nedostáva skoro žiadne peniaze. Pretože knihy sa dnes zle predávajú.

Pozbiera riady zo zeme, spraví dva kroky od postele a už je pri umývadle. Spolu s jednoplatničkou položenou na stoličke to považuje za kuchynskú linku. Strohé. Dá sa povedať, že má z toho radosť, že to tak chcel, že sa to stalo jeho koncepciou.

Po rozvode súd pridelil všetko žene. Dom, ktorý kúpil on, auto, ktoré kúpil on, aj dcéry, ktoré spravil on. Ona nechodí do práce, nemusí variť, ani upratovať. Doma si platí upratovačku a kuchárku v jednej osobe a aby dobre využila svoj čas, z ktorého nikomu z rodiny nedáva ani sekundu, pretiahla všetkých jeho známych a dokonca už aj tú upratovačku. Platil za to on. Súdy sú spravodlivé.

To, čo mu bol súd ochotný nechať, sa postupne míňalo. Ale za ten čas mohol nerušene písať. Niečo kúpili časopisy, niečo vydavateľstvá. Žiaden veľký úspech, nepravidelné vyplácanie honorárov... Ale konečne robí to, čo vždy chcel. Zrušil firmu. Tak ako predtým, už žiť nemohol. Luxus si privlastnila jeho žena. Jemu ostala na výber druhá strana. Rozhodol sa pre minimal, pretože z toho sa nedá nič vziať. Opačný extrém. Z maxima si odkrajovali všetci, aj štát, aj manželka, aj dcéry. A on už nechcel nezmyselne rozdávať.
Prestal brať zákazky, z ktorých mal všetkých napojených pravidelne každý mesiac vyplácať. Odmietal štedré ponuky vlastného otca. Nechcel zarábať viac, ako bolo minimum stanovené štátom. Z toho nemusel takmer nič odvádzať. Preto radšej sedí a čaká.

Myslel si, že ženu vytrestá, ak bude od neho dostávať len pár korún, ale už mesiac po rozvode ho vytrestala ona a zobrala si jeho priateľa a po pár rokoch sa znovu rozviedla. A súdy sú spravodlivé.

Dcéry časom dorástli a odišli na iný kontinent. Ona to zariadila. Mala im to z čoho zaplatiť. Jemu odpadlo výživné, ale dcéry tak skoro neuvidí. Nepíšu. Netelefonujú. Neznášajú ho. Ona to zariadila. A on to podporil tým, že keď boli malé, nedával im peniaze, dával im len svoj čas a seba. Príliš o to nestáli, nebavilo ich chodiť s chudobným tatíčkom do parku, na prechádzky do okolitých lesov, nebavili ich knihy, o ktorých im vášnivo rozprával. Chceli nové topánky, chceli život plný prekvapení.

Nedostatok peňazí ho oslobodil. Nemôže nikam chodiť. Nemôže si nič kúpiť. Nemôže pomáhať. Ale komu vlastne? Nikto nikdy nepotreboval to, čo ponúkal. Nikto nechcel holý čas, všetci chceli čas premenený na peniaze. A on sa rozhodol, že jeho čas nie je na predaj. Preto sedí a čaká.

Otvorí okno. Počuť zopár vtákov na opačnej streche a výbuch niekde v diaľke, až sa sklenené tabule zatrasú. Zatiahnutá obloha, prechod sivých mrakov smerom nad Karpaty, potom zastrie záves a niečo si zapíše do denníka.

Na druhý deň ráno vyťahuje zo schránky leták. Hovoria v ňom o možnom úbytku tolerancie.

Vstúpi do banky. Peniaze tak, či tak občas potrebuje. Za okienkom sedí mladá žena, ktorá sa na neho usmieva. Identifikuje sa a keď sa jeho súbor objaví na monitore, zmení výraz a odmietne mu vyplatiť sumu z vyplneného lístka. Nie je veľká.

Sedí na lavičke vo farbách banky, z ktorej vyšiel. Park je štýlový. Rozbalí krabičku cigariet. Fajčí. Pripomenie sa mu deň rozvodu, vtedy prestal. Odtrhnutý filter má položený na kolene. Po každom potiahnutí odpľúva tabak, ktorý mu ostáva na jazyku. Začne uvažovať o zmene, ale tá predstava mu spôsobí triašku.

Večer nemôže písať. Z krabice od topánok, previazanej niekoľkokrát hrubou lepiacou páskou, ktorú musí odstraňovať nožom, vyberie kožený zápisník s telefónnymi číslami a vizitkami. Minul celý kredit a cigarety. Na zemi sa váľajú filtre a telefón. Zadymený byt sa nedá vyvetrať. Vzduch sa ani nepohne. Bolí ho ucho. Ľahne si. Vstane. Vytiahne fľašu vína z nízkej chladničky. Je do polovice naplnená, otvoril ju už pred šiestimi mesiacmi, keď prišiel na návštevu Martin. Nevadí mu to. Odzátkuje ju, ani neovonia, či nie je víno skazené a naleje si obsah do hrdla. Telo mu znecitlivie, fľaša mu vypadne z ruky. V pravom uchu mu píska tón, ktorého pôvod nevie dešifrovať. Zatúži opustiť Konečnú stanicu. Zatúži výhodne predať svoj čas.


KONIEC


Maroš Hečko