LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis


Svetlo


Noc bola na spadnutie. Zakvačená o horizont čakala na moment, kedy sa prevalí, aby ako plášť ukryla každý meter krajiny pred svetlom. Zaplaví. Zmiznú farby. Vtáky zmĺknu.
Ďalej sa bez pohnutia díval rovnakým smerom. Sedel na zastlanej posteli a ruky mal položené na kolenách. Televízor a pod ním otvorené okno. V diaľke, niekoľko desiatok kilometrov od jeho hotelovej izby na siedmom poschodí sa rozprestieralo pohorie, ktoré za svetla pozoroval. Tma scenériu pohltila. Cigareta dohorela spolu s posledným záchvevom svetla na západe. Oči sa mu zužovali každou sekundou viac a viac a aj tak nič nezachytil. Žiaden pohyb v hustej tme. Dokonca ani zvuk. Myslel si, že oči sa prispôsobia a uvidia. Ale oči mačky nezískal ani tou koncentráciou, intenzívnym zameraním sa na predstavu čohosi zvieracieho v ňom. Nevidel žiadnu korisť, za ktorou by sa mal pustiť, ktorá by sa stala vodítkom, návnadou, ktorá by ho rozhýbala a začala viesť. Občas zachytil rev, vychádzajúci z otvorenej obrovskej papule. Chytil ovládač a zapol televízoru zvuk.
Koľkokrát za život sa stane zvieraťu, že je vedené zlými inštinktmi, ilúziou, nočnou fatamorgánou, tieňom, ktorý vie zaviesť do slepej uličky, kde čaká, napríklad smrť. Ako často tie inštinkty zlyhajú u zvieraťa? A ako často zlyhajú u človeka? Kto ich má lepšie vypestované a kto nimi lepšie vládne? Inštinkt, ktorý zviera neomylne dovedie ku koristi. Zuby sa zatnú presne na tepne, čo okamžite paralyzuje a po chvíli dodá obeti pocit istej blaženosti, vykúpenia, odovzdanosti, slasti z blížiaceho sa konca a čohosi nového v diaľke, ktorého sa nezľakne, alebo sa práve naopak zľakne a strach prenesie telo, ktoré oťaželo nesmiernou váhou na druhý breh, na druhý breh s teplým čiernym pieskom.
Vypol televízor.
“Veď je to podvod!”
Do izby sa vtieral vánok. Kopol do prázdnej vínovej fľašky, keď vstával z postele a išiel k oknu, aby ho zavrel. Odtackal sa ku kúpeľni, bola na dosah ruky. Izba miniatúrnych rozmerov, iba posteľ, malý stolík s kreslom v rohu, do ktorého by sa človek pri tele ani nezmestil, televízor, pripevnený k stene na oceľovom podstavci tesne pod stropom, diaľkový ovládač položený na hrubom tvrdom vankúši, ako žezlo potrebné pri korunovácii a lampička z ľavej strany postele, ktorá sa nedala zapnúť, pretože šnúra nedosiahla k zástrčke na opačnej stene, mala výhodu stability, priskrutkovaná k posteli silnou rukou, obrovskou, chlpatou rukou, s prstami ako kubánske cigary, nemotornými a bez citu. Lampička sa nezachvela, ani keď ňou trhal v opitosti.
Myslel si, že sťažovaním sa niečo dosiahne, že je normálne vysloviť nesúhlas, že personál vyrieši jeho problém. Aj vyriešil, recepčný pohotovo vymenil 615 za 433 a o deň neskôr 433 za 721. Úsmev. Niekoľko ľahkých slov o príjemnom pobyte a na záver krátke suché ospravedlnenie. Presúval sa z poschodia na poschodie, prišiel, zložil si veci do skrine a z klaustrofobickej izby sa radšej hneď pobral preč, takže vždy zabudol skontrolovať to, kvôli čomu sa sťahoval. V noci sa vrátil z baru a opätovne zistil, že lampa nesvieti, svetlo bolo rovnako dokonale priskrutkované k posteli, so šnúrou, ktorej chýbalo dvadsať, možno tridsať centimetrov k tomu, aby lampa nadobudla funkčnosť. Alkohol mu nedovolil byť ľahostajným, naopak, bol aktívny, krv mu vrela, nechcel sa zmieriť so situáciou, lenže s posteľou sa pohnúť dalo len do jednej strany. Nechápal, hľadal, varioval, vždy čosi prekážalo, alebo znemožňovalo zmenu, tackal sa podgurážený, nadvihoval ťažkú plnú posteľ, padla mu na nohu, zvíjal sa učupený na balkóne kam vybehol a po výkriku do tmy sa vrátil do izby, schúlil sa na posteli a tak aj zaspal. Na druhý deň mu vymenili izbu a všetko sa opakovalo. Presne a dokonale. Sokel nepustil posteľ bližšie, iba smerom k oknu, ale tam zase nebola elektrika. Otočiť posteľou v úzkych izbách nebolo možné. Prekážali dvere, prekážal stolík, tak ho chcel vyniesť, ale zavadzali vchodové dvere otvárajúce sa dovnútra. Nevedel dokonca ani prísť na to, ako tie izby zariaďovali, ako nábytok naznášali do najvyšších poschodí, keď ani výťah nebol dostatočne široký. Chtiac, nechtiac sa tým zaoberal každý večer, keď sa vrátil z baru a chcel zapnúť svetlo. A ďalší pokus u recepčného na štvrtý deň pobytu sa skončil radou, či nie je lepšie v noci spať, ako presúvať nábytok a pozrel sa na neho prísnym pohľadom a ukázal mu zápisy nočných telefonických hlásení z vedľajších izieb, z ktorých sa na neho sťažovali. Bol ešte stále opitý, nebol schopný ani argumentovať, ani sa brániť, ani zavolať prstom recepčného k pultu, schytiť ho za ucho a dobre ho vyťahať do výšky. Vedel, čo by schytal, určite by mu povedal, že sme demokratický štát a keď sa mu nepáči môže odísť, alebo si vybrať iné ubytovanie v ich hotelovej sieti a on by ho už potom možno aj prizabil, alebo by mu vrazil aspoň pár faciek, po ktorých by sa dostavil príval výčitiek svedomia, ktoré by znovu musel zaplaviť alkoholom. Robí to tak či tak, potom prečo tomu holobriadkovi nedá poriadnu príučku? Asi preto, že nikdy nebol bitkár, asi preto… Alebo si už zvykol, otrlo prijal životný princíp svojho úspešného spoločníka, ktorý si týmto postojom nerobí problémy a nepriateľov. Podľa jeho spoločníka pravda vyvoláva konflikty a konflikty ešte nikdy nič nevyriešili, konflikty poctivým ľuďom ešte nezarobili ani halier, takže pravda... Napríklad tesne pred jeho odchodom do kúpeľov boli spolu na obede u Andalúzskeho psa. Preafektovaný čašník, vrelo odporúčané špeciality, odstavená klíma a teplé víno. Trvalo mu chvíľu, kým si vybral srnca so smotanovou omáčkou. Už prvé sústo spôsobilo, že jeho príbor v španielsky tváriacej sa reštaurácii zacinkal o pohár. Spoločník sa naklonil a potichu sa opýtal, čo to má znamenať. Sucho mu oznámil, že chce jedlo vrátiť a sťažovať sa. Spoločník mu strčil svoju vidličku do omáčky, ochutnal jedlo z odstrčeného taniera a ponúkol sa, že on to po ňom doje.
“Je to pokazené!”
“Nič tomu nie je! Daj to sem!”
Stiahol tanier na svoju stranu, odbil čašníka, ktorého zvuk pohára privolal a všetko slušne dojedol. Videl na spoločníkovi, ako sa mračí pri každom súste, ale keď prišiel čašník zobrať prázdny tanier, vychválil jedlo do nebies.

“Skvelá izba!”, s prehľadom si nasadil spoločníkovu tvár, ktorá tak presvedčivo dokázala pochváliť pokazenú omáčku.
“Som rád, že ste konečne spokojný, pán Debnár.” A meno na záver vety recepčný jemne sprízvukoval.
Zobral okázalo z pultu kľúč a dvihol ho do výšky.
“Moje šťastné číslo!”

A v meste, pred tým, ako sa posledný večer znovu opil, si v obchodnom dome kúpil metrovú predlžovačku s piatimi zástrčkami a po návrate z baru konečne zapojil lampu, pousmial sa nad víťazstvom, či vlastnou hlúposťou, prečo to takto neurobil hneď prvý večer, pozeral so slastným úsmevom do svetla lampy, až oblečený zaspal s myšlienkami na to, že ráno sa pobalí, sadne do auta a na diaľnici si urobí rýchlostný rekord, že hviezdy posledné dni nebolo vidieť, že vlastne nesvietili ani jednu noc, že odchádza z týždňového ozdravovacieho pobytu v kúpeľoch, vrelo odporučených jeho osobným psychiatrom oddýchnutý späť domov, k manželke, dvom dcéram v puberte a zlatému retríverovi.


KONIEC


Maroš Hečko