LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis
Sme otvorená spoločnosť?

...

4. ročník filmovej súťaže Reklama na život je za nami. Uzatvorila sa ňou celoročná aktivita festivalu Azyl 2008. Téma nebola ľahká. Po oveľa jednoduchších témach, Sme ľudia, Sme v pohybe a Sme ženy, sme muži, prišla náročná otázka: Aká je spoločnosť, ktorú ženy, muži a ľudia v pohybe spoločne vytvárajú?

Asi sa zhodneme na niekoľkých východiskových bodoch. Po prvé, ako štát neexistujeme dlho, sme v šestnástom roku svojej existencie, jednoducho povedané, v pubertálnom veku, v ktorom sa veľmi ťažko počúva druhá strana a iný názor. Po druhé, ako jedinec, a to platí pre každého občana, som dobrovolne odovzdaný štátu a jeho jurisdikcii, štát ma eviduje, vychováva, chráni, aj trestá. Mám k nemu väzby citového aj materiálneho charakteru, z čoho vyplýva isté ukotvenie a zadefinovanie, čo býva v rámci historických súvislostí výhodou, aj nevýhodou. Po tretie, voči štátu som bezbranný a bezmocný, štát ma svojou mocenskou štruktúrou niekoľkonásobne prevyšuje a tým pádom ovláda.

V tejto súťaži sme vsadili na jedinca a jeho individuálnu schopnosť a odvahu povedať nahlas, čo o spoločnosti v mladom štáte potrebuje povedať. Na druhej strane si asi všetci filmári dobre uvedomovali, že okrem možnosti slobodného vyjadrenia je tu aj druhá strana mince, že tvorca musí vedieť prijať nepochopenie, odmietnutie svojej práce, uniesť hoci aj zničujúcu ofenzívu a kritiku od publika, ktoré v tom momente stojí vďaka svojim väzbám a snahe zapáčiť sa, zväčša na strane masy.

Tohtoročná súťaž Reklama na život vyprodukovala 124 filmov a otvorila množstvo otázok, ktoré uzavretá spoločnosť počúvať nechce. A tak si každý z tridsiatky nominovaných režisérov mohol na Slávnostnom ceremoniáli v bývalom kine Pohraničník na vlastnej koži overiť, či jeho téma a názor u diváka rezonuje alebo nie. Mohol si na vzorke približne 200 ľudí naživo overiť, či sme alebo nie sme otvorenou spoločnosťou a na druhý deň sa dokonca skonfrontovať aj s masou publikujúcou svoje virtuálne súdy na internete. Mám pocit, že väčšina divákov na Slávnostnom ceremoniáli o otvorenosti prihlásených filmov nepochybovala.
Film Saši Gojdičovej, Kristus, hovoril sviežim, odľahčeným spôsobom o háklivej téme na východe Slovenska, kde sa mocenská elita Prešova rozhodla, že postaví nad mestom najväčšiu sochu Krista na svete, pretože sú presvedčení, že od toho momentu veriaci nebudú prúdiť ani do Lourd, ani do Rio de Janiero, ale do Prešova. Elita samozrejme nechce počuť, že ich nápad je scestný, že svetu budeme skôr na smiech a neochránia nás od výsmechu ani stúpajúce príjmy do mestskej pokladnice z turistického ruchu. Viem, bolo o tom napísaných veľa článkov, ale dvadsaťosem ročná filmárka dala možno impulz, aký neodznel v žiadnom médiu, pretože určite sa zhodneme aj na tom, že vďaka filmovému jazyku sa môžme na problém pozrieť inak. Ľudia v kinosále z chuti zatlieskali, takže si ich režisérka získala na svoju stranu.

Peter Kišantal objavil na Hlavnej stanici v Bratislave človeka, ktorý zhrnul svoje pocity z tohto priestoru do jednej minúty a prirovnal ju k stanici v Chartúme alebo Nairobi. Keby povedal Paríž, všetko by bolo iné, zhodovalo by sa to s oficiálnou kampaňou, že Bratislava je oprávnene jedno z najdrahších miest Európy. Kišantal však rovnako ako Gojdičová, ponúkli niečo viac, než kritiku. Záverečná 3D animácia nepoukázala len na jeho kreatívne schopnosti, ale ponúkla nádej, že raz by to mohlo na Stanici v Bratislave vyzerať inak. A obecenstvo obdarilo režiséra aplauzom. Ešte väčšiu odozvu u publika mali filmy, ktoré hovorili o problémoch cez humor. aFica v krajine zázrakov sa politickou satirou dotkla súčasnej nedotknuteľnej ikony slovenskej politiky. Film Mateja Mazáka, Spermie, otvoril zábavným spôsobom tému korupcie. Ulica ťa naučí od Veroniky Všelichovej sa dotkla straty jazyka a porozumenia medzi Slovákmi a Čechmi. Viera Čakányová posunula svoj názor do ďalekej budúcnosti a skepsu nahradila vierou, že je len otázkou času, kedy sa skutočne otvorenou spoločnosťou staneme.
Jeden z víťazov súťaže (boli udelené dve prvé miesta), Börkur Sigthórsson z Islandu, sa dotkol komického aspektu samovraždy a eutanázie, dnes veľmi horúcej témy aj v susednom Česku a Taliansku, kde sa na tejto vlne politicky zviezol aj samotný premiér Berlusconi. A druhý víťaz, Miro Remo, nekompromisne vyniesol pomocou svojho krátkeho dokumentu na svetlo čiernobiely život samotou zavaleného dôchodcu, ktorého majú moderátori televíznej súťaže Slovensko hľadá Superstar túžbu, či dokonca povinnosť vylúčiť. Lenže Miro Remo zvolal, Ajhľa, človek!

Pred desiatimi rokmi, počas veľkého politického vrenia na Slovensku, som vydal s kapelou Bezmocná hŕstka platňu Uzavretá spoločnosť. Dôvod pre tento názov bol pragmatický, zamkli sme sa a stratili sme kľúče. Dnes je to lepšie. Kľúče sa našli a definícia nášho stavu už nie je tak striktná ako vtedy, lebo sa pýtame: Sme otvorená spoločnosť? A to je predsa výrazný posun i keď plný pochýb.

Maroš Hečko, Azyl Film Festival