LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis

Rýchlo ďalej zájdeš za tria pol d ňa do Gruzínska

Tak. Celé to začalo de ň pred odchodom, keď som sa bol do rána. Nič som potom nestihol kúpiť a ledva som stihol natlačiť kopec zbytočných vecí do batohu. Najviac mrzeli pašteky, nemal som ani jednu. Výlet bez pašteky...no uvidí sa. S podstatným meškaním sme sa nakoniec pozberali, každý s nejakou záťažou: Kiso bral stan, Andrej pre zmenu nebral meniskus a ja som niesol opicu. Cestovať budeme organizovanou dopravou, keďže návrat bol naplánovaný na nedeľu 9.júla o 14.27 a máme tak málo času. Vodič Ernest, nás odviezol do Rajky, kde sa platí forintami. Hm. Rýchlo niekde zmeniť, že lenže kde. Dalo sa na benzínke. Hurá. Stihli sme to s časovou rezervou 42 sekúnd. Na prestupnej stanici bola vyhlásená nepovinná súťaž „kto sa najdlhšie neprezlečie“. Keby sme to vyhlásili ešte doma, batoh by mohol byť podstatne ľahší.
Vlak do Budapešte. IC príplatok v hodnote 50% sumy skončil v náprsnom vrecku sprievodcubáčiho. Padla prvá dávka rez ňov. Padli aj zemiaky, ale Andrejovi na zem. Postupne si spomíname na veci, ktoré sme zabudli. Okrem už spomínaných pašték je to napr. balíček prvej a poslednej pomoci alebo napríklad aj taký plán našej cesty. Hm. Do Budapešte sme trafili. Andrej sediaci v kvetináči vraj nemal sedieť v kvetináči. Ako sme tak pred stanicou čakali na vlak, zrazu sme zistili, že ho možno aj nestihneme. Tak sme makali na perón, kde bol dosť chaos a vlak sme nestihli. Našťastie len teoreticky, lebo všetko malo polhodinové meškanie. Všade bolo teplo a smrad podobný vydýchaným prdom z predchádzajúceho hermeticky uzavretého vlaku, kde si klimatizácia robila, čo chcela a nie, čo mala. Jedného z toho šlahlo o zem a prišla sanitka. Tak sme si kúpili po pivku a šlapali na vlak, ktorý musel ísť z tej najvzdialenejšej koľaje. Nemusel, ale chcel. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu sme si sadli do kupé k mladému oblému chlapcovi čítajúcemu urológiu a nie k dvom dievčatám z vedľajšieho vagóna. Hm. Došlo pivo. Keby tak došlo nové. A zabudli sme si príbor. Kiso nezabudol nič, Kiso je z Rusoviec. A Kiso je vraj Kyso. Dobre.
Moja opica bola stále hladná. Dostala banán a ďalšie dva rezne. Prišiel sprievodca, že kelefekešpaprikadere. Že kámo, ingliš oder dojč. Povedal, že litl ingliš ... a zostal ticho. Po chvíli mu zaplo, že vlastne on chcel hovoriť a tak nám niečo povedal. Maďarský sprievodcovia sú jak maďari. Nedá sa s nimi na ničom dohodnúť. Buď nás úplne ignorovali, alebo nemyrtem a tí ochotnejší nám to povedali po maďarsky. V hraničnom meste sme vystúpili za účelom zakúpenia ďalšieho vlakového cestovného lístku. Keď sme vystúpili, nepustili nás na stanicu ani späť do vlaku. Tak sme tam tak viac párov minút postávali, kým sa colníci so sprievodcami dohodli, že za malý úplatok môžeme pokračovať cez hranice do ďalšej stanice, kde zase budeme niečo chcieť, ale to z nejakého (para)normálneho dôvodu nepôjde. A fakt. Nechceli nás pustiť von z vlaku. Že bude dáka kontrola dačoho. Nastúpila babička a vyberala smetiaky. Obojstranný úžitok. Nech žije Rumunsko. Prišiel colník, že či sme z Brazílie. Hm? Aha, z vedľajšieho vagónu vykladali skupinku mladých Brazílčanov. Vraj cez Rumunsko potrebujú tranzitné víza. Oni a ony argumentujú, vysvetľujú, majú lístok cez celú Európu, aj sú pekné, aj to colník akože chápe, ale rules are rules. Stále nás nechceli pustiť von z vlaku kúpiť si lístok a pivo. Zrazu sa začali Brazílčanky hýbať do zadu. Aj Brazílčania, aj colníci a stanica so starým šmelinárom a skupinkou dôchodcov, ktorí sedeli na lavičke a vlaky im suplovali televíziu a možno aj niečo nostalgického. V každom prípade však na počudovanie nás aj Brazílčanov to bol v skutočnosti vlak, čo sa hýbal. Oni s lístkami vonku, my bez vo vnútri. Hm. A sprievodca prišiel a chcel aj lístok, hovoril len rumunsky a platiť môžeme iba v lei. Nesedela nám ani jedna položka z jeho uživateľského menu, tak nás nechal zatiaľ tak. Bola to pokojná noc.
Potom bolo ráno. Vonku ubiehali rumunské kopce a stále sme boli bez lístka, i keď sprievodca prešiel párkrát okolo. Ako to celé dopadne?? Nechá nás tak?? Dohodneme sa?? Vonku, vo vyschnutom koryte rieky, mával rukou malý chlapec a o 10 metrov ďalej dzobala vrana dve prekrížené mŕtve prasatá. Kopce sa znižovali, elektrické stĺpy zvyšovali. Hentí dvaja ešte spali. Kyso aspo ň menil polohy, ale Andrej spal úplne nezáživne. Na obrovskej lúke boli kone, kravy a iní ľudia. Na čiernej skládke odpadu pásla krojovaná babička kozenky a všade psy, psy, psy. Tri psy. Niekto ukradol zo stĺpov drôty elektrického vedenia, asi izolované existencie. Dáka stanica. V mláke sa krásne tematické dievčatko s vyhrnutou sukničkou a iba v ponožkách člapkalo. Jej mama si zatiaľ špárala v nose. Mama bola škaredá. A potom prišiel sprievodca aj s kamošom. Nenechá nás tak. A nie je to oveľa lacnejšie ako normálny lístok. Boli veselí a hladní. Takých neukecáš. Najmä keď hovoria len rumunsky. Ale slnečné okuliare sme im nevydali. Aby držali hubu, dostali koláčik. Cigáni vonku vypaľovali tehly. Bukurešť. Hneď sa na nás zavesil chlapík z ubytovacieho výboru a v zápätí aj z dopravného. Všetko 100% lacné, kvalitné, ale ďakujeme neprosíme. Ideme lebo do Istambulu. Bus je vraj lacnejší tak sme hľadali stanicu. Jedno dieťa rytmicky nafukovalo mikroténový sáčok s vo ňavým obsahom a jeho starší možnokamarát , ktorý asi brzdieva na bicykli svojou tvárou, sa hral že naviguje autá. Auto , čo sa nechalo, si ohlo nárazník o obrubník. Jeden lacný taxikár že teda za tri euro nás zoberie. V pohode chlapík, keď sme prechádzali okolo niečoho zaujímavého, povedal niečo zaujímavé. A hľa, Čaučeskov palác ľudu. Fu, veľký. Podľa taxikára bol istý čas najväčšou budovou na svete, keďže Pentagon bol chvíľu zmenšený Usámovými druhmi. V pohode chlapík, múdry, antikomunista. Potom dostal tri euromince a čudoval sa, prečo mu dávame tri euro. Že sme sa tak dohodli veď, nie?? No že on myslel akože len tú hodnotu v lei. Nuž, ale že dobre teda, aj keď sú mu úplne na prd a tak že ich dá malej neteri na hranie. Bol to dobrý človek a výborný taxikár. My sme boli na malej pseudostanici, odkiaľ mali chodiť do Istambulu štyri spoločnosti. Nechodila ani jedna. Hm. Poslali nás inde a dobre. Tak sme sa s dopravcom dohodli, dostali malinovku a v pohode. Mali sme ešte čas, tak sme šli do neďaleké parku, ktorý sa zmenil na parčisko jak svi ňa. Impresionistické jazero, žihlava, loďky, mokré drzé cigánčatá, fakle, čestná stráž a dáky Slavín. Čas na odchod. Fešácky bus už čakal. Boli sme druhý de ň na ceste, ja kvôli stresovému odchodu v trojd ňových ponožkách. Rozdávala sa kola a čaje a bombóny. Móže byť.
Rumunsko/Bulharsko. Skoro dve hodinky sme čakali na rampára, kým to zdvihne. Vysadili dvoch, ju a jeho, lebo. Naschvál si robia na hraniciach zle títo východniari. Kyso miluje Dzurindu za všetko, čo pre nás na štátnych hraniciach spravil. Rampár to nakoniec zdvihol a hor sa všetci do duty free. Kupujú veľa vo veľkom. My len kartón zázračného tabaku, ktorý otvára všetky dvere – RED MARLBORO 100´S SOFT PACK. Potom začali všetci hrať hru „schovaj tovar pred Bulharom“. Prešla ďalšia hodina a pol, bulharskí colníci sa tiež dohrali a zdvihli tú rampu. Počas krátkeho dažďa pršalo do autobusu len na jednom mieste – Andrejovom.
Bolo tri ráno a turecká hranica. Potom z toho bolo pol piatej, bola to stále tá istá turecká hranica a začal na nás kričať populárny spevák MC Minaret. Nasledovalo kontrolovanie batožiny a zabavovanie tovaru na špeciálnych prebaľovacích stolčekoch, za ktorými dymili likvidátorské kontajnery. To, čo nezhabali, sa po ďalšej kontrole vracalo pôvodným majiteľom, ktorí to predtým porozdeľovali medzi cestujúcich. Sú medzi nimi napr extravagantné flakóny alebo aj tri páry tenisiek Nike pašovaných priamo na nohách.
Okolo siedmej ráno sme vošli do Istambulu. Bol to najväčší Istambul, aký som kedy videl. Vystúpili sme niekde a zhodou okolností to bolo blízko všade. A bol tam obchod že „Moda Bratislava“. Hm. Kto mohol, trúbil, zazeral a tak. Kúpili sme 6dolárovú mapu za dolár a chalaniskovi nesúcemu na hlave praclíky uložené do rozmeru štyroch na pneumatík na sebe spadol len jeden. Bola nedeľa. Ani nie tak tajnú ako dobre schovanú autobusovú stanicu do gruzínskeho Tbilisi sme nakoniec našli pomerne rýchlo, aj keď tak nevyzerala. Jeden ujo tvrdil, že dnes už nič nepôjde a že nás ubytuje tuto v „lacnom“ hoteli, ale bol to čurák. Večer by mal ísť starý bus, takže otázky že a ako tu strávime noc sa neriešili. Škoda. Išli sme pri more, zbavili sa otravného týpka tak, že vlastne sám zaspal a uvarili sme si sáčkový guláš. Všade piknikovali rodinky. Okolo nás sa hrali deti v šatkách a šatách. Prišiel malý kefovač topánok a aj napriek protestom veselo opucoval Andrejove pohodené topánky. Chcel dolár. Andrej, majiteľ čistých tenisiek tvrdo spiac obďaleč, sa tým neplánoval zaoberať, tak sa chalanisko pokúsil zobrať musli tyčinku, čo nebol najlepší nápad, lebo k musli tyčinke si hladný človek rýchlo vybuduje citový vzťah a nechce sa jej vzdať. Chalanisko bol drzí a tak mu nevinný Andrej zostal dlžný.
Dvaja záhradníci polievali zele ň. Chceli sme, aby nás osprchovali hadicou a oni že nie a mladší z nich nás zaviedol kamsi do podzemného športového klubu, kde sme sa do parády vyhygienovali. Díky. Tak sme sa neuveriteľne čistí vybrali kuknúť tu Hagiu Sofiu. Ako púťová atrakcia sme sa pomaly presúvali po rybom trhu, keď zrazu z toho smradu vybehol malý človek halóexkjúzmí. Že odkiaľkam a pozýval nás na čaj. Za rybami mal dobre skrytú reštauráciu a ako hovoril, chcel si urobiť reklamu. No nech sa páči! Odviedol si Andreja za rúčku, mne vyťahal líčko a Kyso bol na záchode. Očakávaný účinok možných sedatív v čaji sa nedostavil, tak sme díky odišli. Chlapík si akurát dal z fajky, strašne sa spotil a vôbec som nemal chuť pýtať od neho príbor, ktorý nám chýbal. V mori a okolo bolo more ľudí, občas sa bolo treba uhnúť svištiacemu silónu s háčikom. Mali tam rôzne atrakcie ako váženie sa za peniaze, predávanie kusoviek, streľba zo vzduchovky na balóny v mori, opekanie rýb a PVC a pod. Už bolo vidno Áziu, aha, hentam cez Bospor. Vizuálne to nebolo pekné, ale niečo na ten emotívny spôsob som si nahovoril. Ale potom sa v Bospore vynorili delfíny a bolo to pekné. Omočili sme si nohy (v mori) a šlapali do kopca do Hagia Sofia a spol. Vôbec to nesplnilo moje očakávania, keďže som si to pomýlil s Taj Mahal. Hm. Nevadí. Exteriér ako velký park s mešitami, interiér bol platený. Konečne sme neboli najväčšou atrakciou my. Ľahli sme do archeologickej záhrady a opájali sa makovníkom čerstvo upečeným v batohu. Z kopca sme znovu zišli k Bosporu, čo dáko nebolo v pláne, lebo sme mali byť na druhej strane. Rýchlejším krokom sme šlapali cez úzke strmé uličky Istambulu, kde sa striedali malé trhy, špina, obchodíky a na zemi žobrajúce matky dodržiavajúce akési divné pravidlo, že dieťa je dole hlavou. Na trhu atmosféra ako dražba na Wall street. Na uliciach sa predávalo asi úplne všetko. Úspešne sme sa vrátili do známych končín mesta. Fu. Au, máme dosť ťažké batohy, ten pohár „sweet and sour“ ozaj nemusel byť. Potrebujeme dovolenku. Ale čaju od týpka pri hajzloch som neveril. Prišli sme k busu, najprv sa na nás (mne) a potom s nami bavili. Vraj sme super. Dúfal som, že aj oni. Boli. Boli z Gruzínska. Anglicky hovoriaci mladík Merabi Mamaladze nám dal kontakt, aby sme sa potom ozvali. Chcú nás potom opiť. Dobre. Starší kamaráti ako napr. ujo Boris gavaria pa rusky. To bolo horšie, ale dalo sa. Malčik Andrej sa prekonával. Tak sa viedli rozhovory o všetkom a ničom. Autobus bol starý a celý batožinový priestor plus viac ako polovicu kabíny zaberali krabice s kontrabantom. Zmiznutá igelitka narobila v buse riadny rozruch. Spôsobil ho pred nami sediaci, nadmerne sa potiaci týpek, medzi nami neskôr známy pod prezývkou kuchár, keďže mu do uličky vypadlo nelegálne nádobíčko na varenie. Počas jazdy sa buď potil, spal, vykrikoval zo sna alebo počas prestávok mizol aj s kamošom a vracali sa v lepšej nálade. Pred odchodom ešte šofér vyhral ústny súboj s tetami a vyrazili sme cez toto obrovské mesto. Turci dokázali oddychovať aj na trávnatých ostrovčekoch medzi asfaltkami. Veľký most a hurá – fyzicky sme boli v Ázia. Aha, ponorka. Hore dole Istambulom, zápchy, smrady, teplo. Ráno sme vraj mali byť v Gruzínsku. Záleží od autobusu. Ten mal s kopcami obrovské problémy, nepredbehol nás asi len povoz a my sme obehli len cisternu. Naše mobilné telefóny boli oproti ich o tri až šesť a viac generácií pozadu, takže o ich zmiznutie sa neobávame. Nemali ani melodické polyfonické zvonenia, takže boli pre týchto ľudí úplne nepoužiteľné. Kuchár sa ponúkol, že nás vraj povodí po tbiliských kluboch. No uvidíme... Keď hladina cigaretového dymu v kabíne poklesla, nastriekal tam niekto zozadu vo ňavku. Dym bol ale lepší. Už sme poznali viac ako polovicu malej osádky posádky, dosť sa o nás zaujímali. Sedel som s Andrejom. Kyso sedel vedľa bývalého fašistu, momentálne šamana. Šúpala sa mu hlava. Po nočnej prestávke na večeru bola noc. Spať sa dalo len využitím krátkych chvíľ medzi tými, kedy sa nedalo. Gruzínčina je pekný jazyk.
Ranný motorest vyzeral rovnako ako ten nočný, len zrkadlovo obrátený. Pri kombajne sa za WC neplatilo. Turci majú vymakaný čierny čaj a veľa cukru na stoloch v decentných drevených krabiciach. V každom „motoreste“ nabehli chlapíci v gumákoch a hadicou nastoknutou na metle a vyumývali autobusy. Vyzeralo to že zadarmo, ale kto vie. Od posádky busu sme postupne dostali cukrovinky a máčané bobulky a semiačka. To už musí byť veľký tlak, keď si šofér čurá o vlastné koleso. Inak tomu nášmu po čase ruplo v hlave, asi z tepla. Zablokoval náš jazdný pruh, protestujúcich poslal niekam hlboko , prešiel cez dieru v deliacich zvodidlách do protismeru a na drzovku si to tadiaľ chvíľu dával až kým neodbočil do motorestu. Hm. Následne začal púšťať tuctuc hity.
Celá cesta viedla po čiernomorskom pobreží. Teplo a smrad v buse a more hneď za oknami. Hm. Z neustáleho sedenia sa pocit opuchnutých nôh zhmotnil v komické tvary. Sprievodným zvukom cestovania bolo lúpanie slnečnicových semiačok. Naši chrumkajúci Gruzínci samozrejme nemajú Turkov radi, sú väčší a bohatší. A vedia aj, ako skrášliť pobrežie, napr. búraním, gumovými palmami alebo lesklou skládkou odpadu.
Bolo poobede a tak sme sa tešili na obed. V buse prebiehal turnaj v kartách, používali pri tom naše sedadlo a náš popolník. Podľa skorších odhadov sme už dávno mali byť v GEO, podľa novších tam ešte tak skoro nebudeme.
Po zotmení a po 28 hodinách cesty sme odbočili na „tajné“ parkovisko v nejakom areáli. Prišli dáke dodávky a chlapíci začali vykladať náš kontrabant. Fu, kopa, normálne som neveril, že sa to tam mohlo zmestiť. Všetci boli ostražitý, fotiť sa nedalo, dosť ľudí z posádky bolo zainteresovaných, možno aj všetci. Boli sme blízko hraníc a toto sa bude postupne prevážať do Gruzínska. Vraj tam nebolo nič nelegálne.
Veď dobre dobre, ja nič. Bozkom nášho šoféra s malým vedúcim dodávkovej skupinky sa tento zaujímavý obchod uzavrel.
Hranica sa blížila. Kolujú pasy a nasledovali tradičné rehoty na fotkách. Pristúpili A potom ešte obliecť si pašované napr. Versace original a hurá na tureckú pasovú kontrolu. Niektorých, pôvodne v tielkach a šlapkách, som potom ani nespoznal. Turci boli v pohode a konečne sme kráčali do Gruzínska. Pootvorila sa veľká kovová brána. Chlapík sa na nás len pozrel a pustil nás dnu. Boli sme TAM... ale ako sme vedeli, čakalo nás ešte pár okienok, kým budeme TAM. Druhá kovová brána. Okienková kontrola, pre istotu si zakrývam briatku rukou, lebo moja fotka ako štrnásťročného nie je v poriadku. V pohode, pobavili sa na tom. Tretia kovová brána. Potom dáky minihangár s dvoma colníkmi. Nasledovala sústava dverí a konečne východ. Omyl. Bol to len dvor a na jeho konci bola ďalšia brána. Teta skorosympatická že nemôžeme vyjsť, lebo ešte nemáme osobne skontrolovanú batožinu. Väčšina si ju brala so sebou a boli tak už vonku, nám autobusár povedal, že ju máme nechať v buse. Debil. A teraz teta čo?? Čakať na bus. Koľko? Že dve hodiny. Nadávka. Že či chceme ísť von. Že áno. Že nám dá polhodinové priepustky. Že čo?, ale že dobre. Tak nás vyprevadila k bráne, povedala colníkom, že to a to a dali nám papieriky a dovidenia o pol hodinu. Sme TAM. Tam, v Gruzínsku v bufete sa naši kamoši ako mali pekným zvykom, delili o jedlo a pitie. Tak že trochu sa ušlo aj nám a potom späť na colnicu. Po chvíli prišiel do toho hangáru náš autobus a nič sa nedialo, colníci mali na saláme. Ako na ostatných hraniciach smerom na východ, aj tu sme vypísali deklaráciu čo dovážame, čiže nič. Potom sa čakalo. Čakalo. A potom to začalo. Po jednom si volali tých pár ľudí, čo si tiež nechali batožinu v buse, prehrabávali ich a prehá ňali horedole s tlačivami. My sme im dali cigu a bolo. Kyso miluje Dzurindu. Potom sa ďalšiu polhodinu čakalo, lebo colníci nechceli vrátiť šoférovi 2 kusy pašovaných plaveckých okuliarov. Boli dve hodiny ráno. Okuliare si nechali a konečne nás pustili. Kamoši z bufetu nastúpili aj s novými spolucestujúcimi a hurá do našeho prvého cieľa, pobrežného mesta Batumi. Hurá. Pol tretej ráno. Hurá? Kamoš gruzínsky indián nás plašil, že by sme nemali spať vonku, lebo niečo, kuchár zase že v pohode môžeme. Keďže sme vonku spať museli, tak sme sa tým nezaoberali. Naložili nás do taxíku, že nás odvezie k moru. Motor mu šiel na jeden valec, basovo dopl ňoval pesničku boro-boro a ozaj sme ním nemuseli ísť. Po prvé to bolo kúsok a po druhé, zastavil nám rovno pri vegetujúcej policajnej hliadke a všetkým nám bolo jasné, že v tomto ich neónovom prímorskom parčíku s farebným bambusovým záhonom spať nebudeme. Sledovali nás, stratili sme sa im v uličkách, kvôli ktorým nás poslali taxíkom a ktorým sme sa mali pôvodne vyhnúť. Kde-tu boli ľudia, psy, prechádzali sme dvormi, okolo jazera... všade niekto bol alebo štekal. Dostali sme sa späť k moru, ale už mimo disney parčíku. Vonku to na tak neskorú nočnú hodinu pomerne dosť žilo. Zo šapitó baru na pláži sa ozývala hudba a vyšli odtiaľ dvaja postľudia (starý „dôležitý“ dedkovia). Jeden z nich nás natajno pomaly sledoval. Za rozostavaným mólom bol rozostavaný drevený altánok so stenami a nedokončenou strechou, asi budúci bar. Dedka sme nevideli a parádna drevená podlaha sa stala našou posteľou. Zrazu kroky po kamennej pláži. Ej, neprešli okolo. Hu, dedo nás vymákol. Rýchlo sme mu zapchali hubu cigou a nechal nás tak. Fu, tabak pre domorodcov bol výborný nápad. Už sme sa ukladali, keďtu zrazu dva hlasy. Jebenci, civilisti do štyridsať rokov s igelitkou v ruke. Ani nečakali na pozvanie, vliezli nám do postele, na pult vybalili vodku, mirindu, makkú salámu a chleba. Volali sa Mamuka a Levan, boli opitý a usmievali sa. Mamuka nadával, že má len jednu flašu, že netušil, že nás stretne, že by zobral viac keby vedel, ale oni sa len šli doraziť k moru... Život je ťažký. Pripíjali sme na priateľstvo, deti, ženy a iné, zakusovali hnusnú salámu, počúvali dramaticko-romantické prednesy o pohostinnosti a srdečnosti gruzínskeho národa. Levan zaspal za rohom na kope dreva. Mamuka nás furt bozkával, tešil sa z našej družby a pokynom „kušaj“ nás nútil dojesť salámu a chleba. Vodka sa našťastie minula. Oni vraj spia v hoteli, my že toto náš gotel, načo sa prebral Levan a zahlásil niečo ako: gotel mnogo babky stojí“ a zase zaspal. Unavení a vybavení sme sa bavili už na všetkom a o všetkom, Mamuka sa tváril ako veľký šéf, čo nahlas dokazoval hlasným pokrikom „police no problem, police no problem“. Tak ako sme sa snažili byť predtým nenápadný, tak sme teraz kvôli nemu neboli. A potom bolo, citujem: päť časov. Už sme tuším nevládali, všetko sme dojedli fuj, tak že dobrú a do spacákov. Následne začal byť Mamuka otravný, silou mocou chcel ísť ešte niekam piť, tvárili sme sa, že spíme, on nás budil, chcel sa fotiť, kúpať, ošťal nám altánok, ľahol si na Kysa (haha) a po upozornení, že nech neni kokot, sme ho začali ignorovať. Po čase upadol do letargie a šiel sa kúpať. Aj som nechcel, ale vrátil sa a ešte chvíľu sa pokúšal o niečo, mrmlal, ale potom zaľahol vedľa Levana na drevá. Dúfal som v navrátenie môjho mexického ponča, ktoré mal Levan požičané ako perinu, dúfal. Z krátkeho spánku ma prebudil ich hlasný odchod, v noci spomínali, že skoro ráno idú za prácou do Turecka. Zistil som, že pončo mi asi nevrátia, keďže v ňom Mamuka odchádzal. Tak som ich dobehol, že druzia, to moje! Tak ho vyzliekol, povedal, že potom prídu, čo som nepochopil a vrátil som sa aj s pončom späť do spacáku spať. Bolo ráno a konečne mohla začať naša prvá „noc“ v Gruzínsku.


Peter Minár


2006