LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis

Spln tvojej duše


Na zájazdoch s kapelou zaspáva ťažko a keď sa mu to konečne nad ránom v cudzej posteli podarí, pravidelne sa mu sníva, že leží na chlpatom koberci v malom panelákovom byte, schúlený, celé telo v ohni, choroba bez mena, obludný vírus fantázie. Dusenie, závrate, sťahy, dunenie, pískanie. No exit. A každú chvíľu niekto vstúpi, a niečo vraví, niečo chce... Nakoniec naberie odvahu. Postaví sa, zabuchne dvere. Nevezme si ani kľúče... Staničná hala je prázdna. Nemá cestovný lístok. Nemá batožinu. Chce si kúpiť z automatu kávu, ale ten neprijíma peniaze, aké chce vhodiť. Vychádza schodiskom na perón... čaká... nikoho nevidí... Príde vlak... ani brzdy mu neškrípu pri zastavovaní... nikto nevystúpi... nikto nenastúpi... tak sa usadí v prázdnom vlaku... a ten sa bez upozornenia pohne... nehlučne obchádza perifériu mesta... opustené prázdne budovy... cesty bez jediného auta... osirelé diaľnice... len vlak a žiaden iný pohyb... A je za mestom... vystúpi v zákrute trate, kde vlak na chvíľu zastaví... inštinkt ho vedie krížom cez les... Príde na rozľahlú lúku, ktorá sa ťahá od lesa až k rieke... a vie že je úplne sám... že cíti a počuje aj vlastný dych... Potom sa obzrie, v tesnej blízkosti za jeho chrbtom stojí staršia žena, s bielymi hustými vlasmi, ktorá ho s úsmevom pozdraví... Tie oči... tie jej oči...

Zvalila sa na perinu, typické, naškrobené povliečky, otočila hlavu k Fabiánovi a detsky zmraštila čelo. ‘Tak ako si to myslel s tým zadočkom?’ ‘Koľko máš rokov?’ ‘Dosť na to, aby som si bola istá...’ ale nedopovedala.
Ticho. Hotelová izba má balkón. Okenné sklo sa rozletelo na tisíc kúskov. Pomohol mu. Pred pol hodinou. Samé sa nič nestane. Ale mohli to byť aj opilci z ulice... ale neboli. Na sekundu život v hoteli zamrzol... v hlave mu rinčalo sklo, pretože si neskoro chytil uši. Z hotela vybehlo na ulicu niekoľko svadobčanov... Zabil ju. Stála mu za to? Smiech... Vagabundi? V tomto meste? Vylúčené! Hotel je tmavý, len prízemie je vysvietené. Odkiaľ to prišlo? Zhora. Nie, z 318! Tam ale býva ten starší pár. Nie sú náhodou dolu na svadbe? Áno... Nerobte paniku.... háááá... Nevidela som nikoho. Ale ja som videl... Alebo sa mi to zdalo... juchúúúú... Halucinácie. Opitosť. Veseľme sa... Radujme sa... Ten môj starý, stále si niečo vymýšľa!
‘Skoro si vypadol na ulicu... cez zavreté okno... prečo si na neho tak zatlačil... na mňa si radšej mohol... Ale nevadí... bude nám do izby prúdiť vzduch... Neporezal si sa?’ Stiahnutá košeľa prehodená cez kreslo. Jej prsty prechádzali po jeho nahom chrbáte. ‘Robí ti to dobre?’ ‘Pokračuj...’ Masírovala mu unavené svaly... teplé prsty... ‘To som sa naučila na jednom kurze ...’ Áno, hľadanie bodov... bodov, ktoré ti robia dobre. Teraz práve na jeden narazila. Nech neodchádza. Povedzte jej nech neodchádza, chalani! Povedz jej to sám! Vráť sa, prosím... Že to nejde...? Tak hľadaj ďalší. Vrieskanie. Saxofón zahral príšernú notu. Spevák nastúpil o pol taktu neskôr... Nepatrí sem... Iná galaxia... je táto žena. ‘Mám troch bratov. Otec je... kontroluje obchody v kraji...’ a zasmiala sa ironickým zvonivým smiechom. ‘Dorásť čo najrýchlejšie a vypadnúť...’ Kam sa ponáhľa? Čo zmešká? Ujde jej vlak? Zostarne v tejto diere? Má len osemnásť... pravdepodobne... Sladká. Ďalšie miesto. Objavila ho. Má na to čuch. Koľko ich mám na tele... vieš to, holubička?
Oči mal upriamené k oblohe cez rozbité okno, keď pocítil prudkú bolesť. Skryté miesto niekde pod lopatkou, na ktoré zatlačila palcom pravej ruky. Vôbec o ňom nevedel. Vrátili sa mu myšlienky na jeho zákonitú ženu. Čaká ho doma, pozerá televízor... pletie sveter... Je s ňou tak dlho...
Tiež to bolo na jar, ako táto šnúra s kapelou. Čupeli v pieskovisku pod panelákmi a matky sa kúsok od nich náruživo rozprávali... piesok bol vlhký... tesne po jemnom spŕchnutí... Robili formičkami koláčiky v piesku... rak... korytnačka... jablko... autíčko... to mu zbúrala držiac ho stále za ruku... a potom prišiel ten fagan... matky fajčili, nič nepočuli, nič nevideli... iná galaxia... Hééj, musel by to chlap byť... čo by ma chcel nabiť... Držal ju stále za ruku... a ten fagan, o hodne starší, utekal s plačom s prerazeným nosom. Stisla mu drobnou dlaňou jeho bielu ruku. Bola na neho hrdá, že ju ochránil. Ten pocit mu už nedala žiadna iná žena. ‘A rozumiete si?’ Nikdy sa nad tým nezamyslel... ‘Mmmm...’
Ale tá odpoveď nestačila predovšetkým jemu. Striaslo ho. ‘Na balkóne je trochu zima bez košele. Pod nohami črepiny... ešteže som obutý.’ Zo zeme zodvihla jedno sklíčko, vytiahla zapaľovač a sklíčko opálila. Sčernalo. Potom sa pozrela cez neho na Fabiána. Podala mu ho. Otočil ho k tmavej oblohe... do pouličného osvetlenia. Nevydržal to dlho, tak jej ho vrátil. ‘Čo máš s rukami?’ Výkrik do tmy. Nevesta bola unesená! ‘Tá svadba dolu...’ ‘To je rambajs... zakomplexované malomesto...’ Biela limuzína sa vzďaľovala od hotela s piskotom širokých gúm. Nemal rád takúto hudbu. Zapchával si uši a mraštil čelo. Ona naproti tomu vyzerala pokojne... akoby sa nič nedialo... veď sa ani nič... ‘Som na to zvyknutá. Otec to robí často...’ Zvyk... odvšadiaľ utekať. ‘Už aj z vlastnej svadby utekajú. A nazývajú to hrou... Tak čo sa vlastne stalo?’ Pozerala na ruky s jazvami tesne nad zápästím a usmiala sa. ‘Ako v rozbitom zrkadle...’ Viem, celý panteón bohov... ako na predstavení... preto sa chcú toľkí vrátiť v poslednej chvíli... pretože je to aj tam divadlo! Divadlo! Lenže nikto nevie, čo je za ním, lebo to je začiatok... PREDSTAVENIA... a ak ním prejdeš... o tom už sa nevie... Pretože kto prešiel ďalej... už sa nevrátil... zožal POTLESK...
Zrazu ju necítil. Zabudol, že je s ním v izbe. Ale ona mu chytila ruku a usmiala sa na neho. ‘Poď dnu, je ti zima, celý sa trasieš.’ Tie slová boli vyslovené s veľkou nehou, akoby vycítila, že sa na centimeter vzdialil... tak ho chcela zachytiť a privolať späť... ‘Nebola to samoľúbosť... Mala som priateľa ... chcel zmiznúť z tejto diery... čakal iba na správny okamih... pripravoval sa... pripravovali sme sa spolu... To, čo som s ním zažívala... to som z domu nepoznala... Keď sa otec dozvedel, že sme na jednom majeri, počkal si ho... viac sme sa nevideli... neviem, čo s ním je... Otec je... žiarlil na neho. Určite ho strašne postrašil a on sa mi viac neozval... zmizol z mesta skôr, ako sme to urobili spolu... Srab... ale nečudujem sa mu... môjho otca sa každý bojí... Iba ja nie... a moja mama... na ňu si nič nedovolí...’
Zovretie pravej ruky... a ruka postupne stráca prirodzenú farbu. ‘Vtedy na majeri... som sa prvý a poslednýkrát... Rozumieš? Muža som odvtedy nemala. Otec začal na mňa dávať hrozný pozor. Lenže mne sa milovanie páčilo... a tak som hľadala inú cestu.’ ‘A našla?’ ‘Mám priateľku, ktorá otcovi nevadí. Netuší. Tu by nikoho ani len nenapadlo, že by sa nejaká mladá baba mohla vláčiť so ženskou. Takže môže hocikedy u mňa prespať... hmm, nikdy nespíme... Najprv som mala staršieho chlapca a teraz mám staršie dievča.’ ‘Ty si...’ ‘Nie som... som... nerozumieš tomu?’ Pozeral jej do očí. ‘Je to hrozne jednoduché... Je mi s tebou dobre... a zajtra odídeš... si ako sen... A keď sa prebudím, nebudem vedieť, ako to vlastne je. Si rovnako nereálny, ako bol aj on... môj prvý chlapec... taký bude aj druhý... aj tretí... aj štvrtý...’
A čo je reálne v mojom živote? Moja hudba. Moja žena. Lenže teraz ma nedrží za ruku, prvýkrát som s inou ženou... Odpojil som sa? Myslím na ňu každú chvíľu, takže asi nie. Znamená to teda, že každé stretnutie s inou ženou bude vlastne tiež iba snom, rovnako ako pre ňu stretnutie, či milovanie s iným mužom? Zbohom ostávajtééé, Hééj... Nové výkriky svadobčanov. Virbel na malý bubon. Nevesta sa vrátila. Unesená... Nie, najprv ju nabúchal... a potom vrátil... Nie, on si ju vzal... Nie... mal to v pláne, ale mu ju ukradli... Nie, on to tak naplánoval... nabúchal a nechal uniesť..., aby jej o desať rokov mohol revať do ksichtu, že je kurva, že už na svadbe sa nechala v aute omakať jeho kamarátom... Chalani, veď ich toľko neohovárajte... Celá tá banda, ktorá sa hodinu hrala na únoscov sa bola iba bezbožne opiť vo vedľajšej dedine...
‘Spávame každý v inej izbe.’ ‘Prečo?’ ‘Ja neviem, je to hrozne príjemné.’ ‘Nerozumiem... Nemohla by som.’ Fabián znovu pocítil tŕpnutie pravej ruky... To bol ale jeho nápad, aby mal vlastnú izbu. Ona napravo, on naľavo, spoločná obývačka. Kuchyňa môže byť jej, on má pivnicu, aby mohol cvičiť. Ale vedel, že aj keď bol on v izbe naľavo a ona v izbe napravo, postele mali pri stene a oddeľoval ich od seba iba panel, ruku mu aj tak držala celú noc.
Hladil jej bruško, voľné nohavice vytvorili malý otvor, ktorým mohli vniknúť jeho prsty. ‘Môžeš ma hladiť. Hľadaj body. Ak nejaký nájdeš...’ Vzdychla a privrela oči. Krásna hra. Začal si predstavovať ženu, ktorá na nej hľadá body. Určite to robí inak, muž má predsa iné... Čo? Prsty? Blbosť, ide len o predstavu, rovnako ako v hudbe. Iba predstava môže byť iná. Prevrátila sa na brucho a jemu vykĺzla ruka z toho tepla. Ukázala mu svoj nádherný chrbát. Nie, nič mu nezakázala. Iba mu ukázala, že existujú aj ďalšie miesta, na ktorých sa oplatí hľadať... zima... zima... zima... teplejšie... zima... mrzneš... teplejšie... teplejšie... horíííííš... Kto, ja? Pomalšie. Áno, má čas, kam by sa ponáhľali. Noc hučí... vyspí sa z toho cez deň... ďalší koncert je až pozajtra... a chalani sa tiež niekde nalievajú... Nové miesto... áno, je to ako hľadanie nového miesta na zemi... cítiš bod... on reaguje... je plný koncentrovanej energie... Ľúbim sa, tak ako sa len ľúbiť viem, len sa ľúb, nech nie som viac sám... ‘Nevesta dala zahrať svojmu manželovi... aké dojímavé.’ ‘Ty by si dal zahrať svojej žene?’ Prestal hľadať. Zase ho vrátila k nej. Prečo ho chce stále vracať k nej? Možno to robí podvedome, možno si je istá tým, čo už o živote vie... Nič sa nezmení. Tak to bude navždy. Každý chlap je iba snom, inak sa s ním otec porozpráva... a každá iná žena je mojím výmyslom, pretože som spojený s... nie s... ale od štyroch rokov... ‘Neposmievaj sa mi.’ ‘Ja sa ti neposmievam, iba povedz, či by si jej dal zahrať?’ ‘Ja neviem... na svadbe som jej nedal.’ Na tom nezáleží. Povedzme si rovno. Na tom predsa nezáleží... Chalani, viete, že sa žení? Kedy? Ten bastard nás nezavolal ani na svadbu! Neber si to tak. Možno nepozval nikoho. Koho si pozval? Starú mamu a jej susedu. Vidíš, nepozval... Hmm, nikoho nenapadlo, že nás možno nemá až tak rád. Keď nemáš niekoho úplne rád, nepozveš ho ani na svadbu. Myslíš, že tí dolu nezavolali suseda, pretože s ním neustále vedú boj o tú slivku pri potoku? Si sa zbláznil? Dnes sú najväčší kamaráti.To by žiaden malomeštiak neurobil, že by pre malichernú slivku nepozval dlhoročného suseda... veď sa poznajú od malička... tiež sa možno raz držali za ruky... ‘Asi na tom fakt záleží. Beriem to príliš automaticky. Som s ňou toľko rokov, že si neviem zvyknúť na predstavu...’ ‘Tak to nerob. Drž ju stále za ruku... Aj teraz... Odpadne z teba to protirečenie.’ ‘Ale to predsa nejde.’ ‘Akože nejde? Potom je lepšie, že sa ma budeš dotýkať a každú chvíľu si na ňu spomenieš a budeš si to vyčítať?’ ‘Nie!’ ‘Tak vidíš!’ Lampa na ulici vydávala podivný elektrický bzukot. Počuli ho cez rozbité okno... zzzzzzzz... odporné... hotové peklo. Spomenul si na elektroakustickú modernu, ktorú im tlačil do hláv profesor Szamódi. Neznesiteľne sa to podobalo jeho kompozíciám. Možno bol tiež z takéhoto malého mesta a každý večer zaspával pri podobnom zvuku. Sme moderní ľudia! Preto sa nebudeme báť nových zvukov... nových postupov... Chalani, povedzte mi, kde je posledný člen nášho zoskupenia. Videl ho niekto? Po koncerte sa vyparil s nejakou ženou a mužom. Prinášam dôkaz od recepčnej... Je na izbe. Sám? Nie! Teda s iným mužom? Nie! Teda s cudzou ženou? Áno... Pochvalné výkriky... a sála so svadobčanmi zažíva novú mexickú vlnu... Hrozne sa teším na raňajky! Áno, pri raňajkách budú nové príbehy... Jeden! Zato poriadny! Exemplárny prípad nevery! Precedens! Zmena štatutárnych orgánov... zo spoločnosti s jedným majiteľom sa stáva akciová spoločnosť s akciami na doručiteľa... Transformácia... Beštiálny prevrat v živote... možno... možno... sa nič nedeje... Dnes je spln... To bude mela. Zajtra nám to musí vyrozprávať... pekne do detailov... Za splnu mesiaca sa nechal vyviesť z rovnováhy, to by bol krásny... Titulok? Nie! Anonymný dopis. Ty si hovado! Ale nevidno mesiac. Mesiac? Keď sú mraky, nie je vidno ani hviezdy, ani mesiac. Ako to vieš? Kráčali pod oknami hotela do baru za pumpou, lebo v hoteli im nič nechceli predať...
Sedela oproti nemu schúlená. Kolená pod bradou. Drobné prsty na nohách sa hýbali... Ta data data data tí tada... ‘Prečo hrajú francúzsku hymnu?’ Šialenéééé kravy! A tú Tečerovú nech čert vezme! ‘Keď sa opijú vykrikujú hrozné hlúposti. A ujo Bičan, to je kapelník, ten je zaťažený na štátne hymny... ešte ich zopár budeme počuť.’ Svadobčania pred hotelom prekrikujú jeden druhého, nedáva to žiaden zmysel. ‘Vieš, keby znovu prišiel...’ ‘Kto?’ ‘Chlap, ktorý by ma chcel niekam zobrať... preč odtiaľto... ďaleko... kde ma nikto nepozná... stratila by som tak čiastočne svoju odpornú identitu...’ Identitu dcéry... to je nepríjemné... Zase cítil stisk svojej ruky... ešte pevnejšie zovretie... Už si myslíš, že je to vrchol, ruka odumrie a ono to povolí... lenže už je to tu znovu... Vždy, keď prišiel ten stisk nemohol ani hrávať... ostatným vravieval, že je chorý, že má horúčku, že to ním trasie, že vracia, dávi na zbláznenie, kŕč v predlaktí, záškrt, migréna, pneumotorax, čokoľvek... Už mu neveria. Asi to prehnal s tou besnotou počas jedného koncertu... Chalani, ja mám asi besnotu... Strašne ho vysmiali, vtedy to bolo hrozné zúfalstvo, nevedel, čo si má vymyslieť. Nemohol predsa povedať, že mu odumiera ruka. Kto by mu už toto mohol uveriť, po besnote...
Na brušku mala tetovanie, malý drak ceril na neho zúbky. Tesne pri tých zuboch položil jazyk... Cvak! ‘Au!’ ‘Čo je?’ ‘Nič, len ma napadlo... že mi ho odkusne...’ Smiala sa... Ó mapa lóma blankááá... ‘Začali hrať moderné... starci sú už opití... už nemajú o čom hovoriť...’ Stratili témy, ženy odchádzali, naložili ešte do kartónových krabíc zopár zákuskov... a rezník na obed... rezník, aký nebýva každý deň, veď ženích je mäsiar, na veselicu prichystal to najlepšie, čo v obchode s otcom mali, veď je svadobná hostina, takže si treba z toho nabrať domov... nebudú predsa vyvárať v nedeľu... a kto by to aj dnes v noci pojedol, takú horu dobrôt... Pred hotelom je ruch, babky nasadali do limuzíny a rehocú sa, že sa povezú ako paničky... bozky... Imriško robí rozvoz... Imriško môže... jemu preukážku nevezmú... Veď je od nich... Len to tak cmukotalo na ulici... ešte si na záver aj poplakali... Óch, keď tá vaša... ale veď je v dobrých rukách... Ani mi nevravte... No, len choďte, s pánom bohom... No, už len jedna taká drobnosť... Poďte stranou, nech nepočuje nik... A čo vám máta po rozume? Veď vravím, len taká drobnosť... a všimla ste si toho fagana vedľa Janíka? A ktorého, Bernoviča? Nie... čo vám... vedľa ženícha... No, akože by som si nevšimla, veď je to jeho bratranec... Bratranec? Úha! Dlho som ich nevidela. Oni žijú v hlavnom meste. A čože taká vyjavená, akoby ste nevedeli. No, vedieť viem, len či vy viete? A čože by mi malo ujsť. Mne tu veru nič neujde. No, len taká maličkosť. Veď je ten jeho bratranec zaostalý. Ako zaostalý? No, že ho majú dať do pomocnej... Nevravte... No, ale veď to až tak zlé nie je... Ale tie... gény... čo sa prenášajú z jedného na druhého... vraj je to dedičné a ubrániť sa tomu nedá... A čo ak nevesta bude teraz mať také s ním? A rachétle zrazu sa ozvali, iskry po chodníku skákali a výkriky do toho zo všetkých strán. A Imriško kričí na baby, aby sa už pohli z miesta, lebo tam jamu vystoja...
Mladí len na to čakali, kedy starci odpadnú a pôjdu domov. A teraz sa my zabavíme, jak sa patrí! A samozrejme si svoje zahrať dáme... Many, many, many, vristli sany... Počuť každý výkrik. Reve to do hluchej noci... Celé mesto nech vie, že ja sa žením!
Vzala vankúš, aby upchala rozbité okno, nech to v izbe tak nehučí. Vrátila sa po špičkách a poškrabala Fabiána na chrbte. ‘Je odo mňa starší a taký hňup je to. Aj ma pozýval na svadbu... a tri dni pred ňou ma začal v kaviarni chytať za stehno... vraj, ešte poslednýkrát... kým nie je pod papučou... dala som mu strašnú facku... Predstav si, že by som tam teraz mala s nimi... nadskakovať... a vrieskať... napitá...’ Tu sa cítiš krásne... si tu ako pod ochranou... za tajomnou sklenenou stenou... ‘My dvaja vieme o nich, vidíme, počujeme... a oni o nás nevedia nič. Nie je to ako z predstavenia Coperfielda? Zmizli sme a pritom existujeme. Po toľkých špehovaniach vo svojom živote, sa mi takáto predstava páči...’ ‘To je aj preto, lebo je dnes spln... vieš to?’ Obloha bola zatiahnutá už od predchádzajúceho dňa... sivá... neústupčivá... neprístupná... nenechala sa obdivovať... Ani ohňostroj, ktorý mladoženáč odpaľoval pre svoje publikum presne o polnoci ju nerozjasnilo... Pozreli si z balkóna prvé farebné vejáre a krajky, ktoré vypustil, aby tú šeď zmenil na karneval v Riu... Ten jeho pokus bol bezvýznamný a úbohý, nepomohlo ani veľa peňazí. Niekedy aj peniaze nič nezmôžu... Tak sa hneď vrátili do postele, aby hľadali nové body na svojich telách, pohľad na utrápenú oblohu bol proste skľučujúci. ‘Neviem, že je dnes spln.’ ‘Je. Ale nie je ho vidno.’ ‘Ako nás?’ Pobozkala ho na čelo. ‘...a spln dvíha more bližšie k oblohe... volá ho k sebe... možno si chce ovlažiť pery...’ Zasníval sa. Kráčal po dlhokánskom móle, ktoré vďaka svojej drzosti vstúpilo na tenkých nohách už pred mnohými rokmi do Atlantiku. Zastal na konci móla, pobrežie ďaleko za jeho chrbtom a pred ním sa rozprestrela tá nádhera... bez prikrášlenia... bez hier... bez efektných svetiel... kečupu... bez slov... Nekonečné vodné zrkadlo odrážajúce všetky pocity nebies. ‘Takú nádheru moje oči ešte nevideli.’ Ale nechcela mu prezradiť... ‘Veď aj ty máš svoje...’ ‘Poviem ti...’ ‘Nechaj si... tvoje je...’ ‘Ale s tebou som našiel...’ ‘O to krajšie...’ Zvalila sa na bok. Znovu jej čítal na chrbáte... vek... želania... iné bolesti, ktoré neskončili zavesené na jej perách. Nevidel, že sa jej skotúľalo niekoľko sĺz... nezadržateľne... ale potichu... Hrozne si priala, aby to trvalo trochu dlhšie, aby tie obrazy s ťažkými rámami mohla preniesť do inej výstavnej siene. Lenže ako to dokázať, keď sú tie rámy také ťažké... bez pomoci to nedokáže. Prišla na ňu slabosť... ani on jej nepomôže... ale možno by pomohol, keby sa netvárila, že to nepotrebuje... Tváriš sa! Áno, hráš sa tu na silnú! Nie, nedokáže sa otočiť a ukázať mi vlhké oči. ‘Prestaň!’ ‘Kam si odbehla? Vráť sa ku mne, bojovníčka. Zase niekomu naprávaš fasádu?’ ‘Najradšej by som... ale sebe.’ Prečo tak zosmutnela? Povedal som nejakú hlúposť? Nikdy neviem, čo im je. Komu? Im? Veď toto je prvýkrát, čo si s inou ženou. Aha, na to som zabudol, chalani. Myslel som, že som to zažil už tisíckrát... Asi im fakt nerozumiem... Čaj si viem uvariť... prať dokáže práčka... vlastne by som... teoreticky... mohol domácnosť zvládnuť aj sám... Aha! Znovu to zovretie ruky. Dobre, asi by som to nedokázal sám... Kde som to zas bol? Kde to bývam? Ulita? Nie... nie som slimák... ‘Ak by si smel vyraziť, kam by to bolo?’ ‘Myslíš aj najväčšiu tramtáriu?’ ‘Jasné.’ znovu sa smiala, až na chvíľu nepočul ten bezbožný rambajs zospodu... na chvíľu odletel na jej smiechu... a keď sa vrátil, uvedomil si, aké by to mohlo byť, keby s ňou bol niekde inde... v tichej miestnosti... A možno je to nemožné... možno by sa tam zbláznili... ale z čoho do frasa? Že by sa lepšie počuli? Alebo, že by sa im do toho pokojného hľadania bodov nemiešalo Oblady, oblada? To si vyžaduje virtuálne vypätie všetkých síl, aby sa človek od takého niečoho odpútal... Našťastie to dokáže... len toho stisku ruky sa nevie zbaviť... ‘Mám kamaráta, ktorý sa zbláznil z hríbikov. Pojedol ich... nikto nevie koľko... vybral sa do lesa a hľadal...’ ‘A našiel...’ ‘Áno, lenže odvtedy je v pakárni...’ ‘Vidíš... aj ty máš svoju smrť, po ktorej túžiš.’ To je smrť, ktorú chce človek zažiť skôr než zomrie. Ty sviňa, rozbijem ti držku, že na to do konca života... Treskot a buchot. ‘Už je to tu. Za chvíľu sú tu fízli. Takto sa to končí na každej svadbe.’ Príšerné zavýjanie sirény. Načo tá šaráda? Veď všetci vedia, čo sa deje. Patrí to k veci. Bez toho by to bolo slabé... čajový vývar... Niekto musí byť na záver dôležitý. Čo to tu máme, mládež... za nezhody... kto to vyprovokoval, čo? Zrazu nemá nikto jazyk? Vykusli vám ho? Jak Fan Gogovi? Ty tupá hlava!!! výkrik niekde z vedľajšej izby. Policajt sa zameral na hotel... kužel svetla z baterky dopadol na okná druhého poschodia... na ulici sa všetci smejú... Policajt vbieha do hotela... recepčná je opitá viac ako ktokoľvek iný... nedá mu informácie, kto býva na tejto strane hotela... a navyše to mohlo ísť aj z pivnice... Z akej pivnice, občianka? Z akej pivnice? Hudba prestala hrať. ‘Vari sa ho neboja?’ ‘Je to kretén. Podplatený. Malé mesto je malé mesto.’ A spolu s výkrikmi do tmy len zzzzzzzzzzz z pouličnej lampy. Zapraskala vysielačka. Rozohnať to tu!!! Neporiadok tu trpieť nebudeme. A vy ste kto? ‘Chalani sa vrátili.’ Trochu slušného správania by nezaškodilo. Tá drzosť. Znovu praskanie vysielačky. Už idú! Sem sa! Poberieme tú drzú háveď. Veď ich tá sranda prejde. Choďte do čerta. Zrazu je po srande. Otvorili sa dvere Antona. Nastupujú. Chalani! Zostanem tu sám? Neboj sa Fabián, my sa vrátime. Veď to patrí k rock‘n’rollu. Neserte ich, lebo budú zlí. Oni sú aj bez toho. My nie sme ich zlé svedomie. A auto odchádza. Ani Imriško nepomohol... rozvážal babky... Všade sa rozhostilo len neutíchajúce zzzzzzzzzz. Radšej mali lampu zatknúť... alebo všetkých... nech je tu boží kľud...
‘Pritúľ sa ku mne, zrazu je tu tak smutno. Čo sa to porobilo?’ ‘Ja neviem. Niekedy stačí tak málo. Niekedy stačí slovo... gesto... a zmení sa svet... alebo sa len veci posunú... a nikto to nečaká... posun do prázdna... a musíš sa snažiť, aby si to niečím zaplnil... predtým, než sa z tej prázdnoty zblázniš.’ ‘Ja sa nechcem zblázniť z prázdnoty.’ ‘Ani ja nechcem zomrieť.’ ‘Poď sa milovať! Prosím.’ Stŕhala z neho šaty, chcela ho do seba... chcela ním zaplniť ten prázdny priestor, ktorý jej privolal slovami... ‘Poď!’ A už ho mlsne jedla ústami... krk... ramená... tie ktoré hrajú ako divé... ktoré sa hýbu s paličkami v ruke ako v extáze... Dolu gate... Zakvačila sa mu rukou za chrbát a pritiahla si ho medzi stehná... Nevedel koľká bije... točila sa mu hlava... Už je ráno? Brieždenie. To je vo mne... Prvé svetlo cez záclonu... Nie... ešte stále nie... akoby sa zastavil čas... nech nie je deň... sen sa skončí, ak sa rozvidnie... Ale nebolo to slnko... Nevnímal... Sťahovala mu posledné zvršky oblečenia... On jej ešte nestihol vyzliecť nič... ‘Vezmi si ma.’ a roztiahla ruky. Po tom strašnom výpade na jeho telesnosť sa mu zrazu oddala bez zábran a s vierou do jeho rúk. Začal jej rozopínať blúzku. Odhalil pravý prsník. Potiahol jeho vôňu nosom, aby ju už nikdy nezabudol... Nikdy... Roztvoril blúzku... Na ľavej strane, pod nádherne vzrušeným poprsím sa objavil akýsi čieny roztrasený nápis, ktorý však aj v tej tme rozpoznal ako podpis svojho najlepšieho priateľa. Podpis najlepšieho priateľa na jej prsiach. Hurónsky smiech. Vybehol na chodbu. Zopár schodov na medziposchodie s recepciou. Chalani práve vstúpili do hotela. Toho barmana by som najradšej... To bol ale idiot. Chalani, nič sa nestalo, že? Nie, Fabián... pokojne spinkaj. Mne sa ale ešte nechce... Ty tam máš tu krásavicu, čo? Krásavicu, krásavicu... Pozrite sa na recepčnú, chalani sa unavení vracajú z baru a ženská im ani kľúče nedá od ich komôrok! Halóóóó. Nože tam preskoč, cez ten pultík, inak tu na koberci skysneme do rána... tá je na inom bitevnom poli. To som rád, že ste celí, chalani. Čo sa ti robí, Fabián? Aký celí? Mal si zlý sen? Asi. Chalani, tak ja idem naspäť. Len choď... len choď... zázraky sa nekonajú každý deň... a ešte mu zaspievali na cestu... S cizí ženou v cizí posteli...
Dofrasa, zase ten stisk. Musel si okamžite sadnúť do rozodratého kresla pred recepciou... znovu sa to vrátilo... skrútilo ho... riadne... Pozerali na neho ako si ju trie... Nikto sa nesmial... Strnulo pozerali na jeho súboj s odumierajúcou rukou. Už to neudržím, chalani...
Keď otváral dvere do izby vedel, že tam nebude, že tam nájde len prázdnotu, ktorú sám vytvoril. Sadol si za starý Wurlitzer. Vytiahol text, ktorý si odložil s tým, že si ho nechá na príhodnú chvíľu a začal si pospevovať melódiu, ktorá ho práve napadla. Melódiu pomaly vybrnkával na klávesách... Bola zvláštna... nemala koniec... stále sa rozvíjala... a jemu sa chcelo hrať... Pravú ruku mu nezovieral žiaden tlak... nebola belšia ako ostatná pokožka... nemyslel na to, že tá druhá ruka, ruka jeho ženy, o tom nič netuší, alebo s tým dnes nesúhlasí, bez slova to znášala dvadsať jeden rokov, rovnako ako on... Hral. Vrátil sa sen o lúke za mestom... voľné priestranstvo... a starena, ktorá sa tam zrazu znenazdajky objavila... Odkiaľ to len prišla? Bola usmiata, nechcela nič vedieť, na nič sa nepýtala... Chcel starene podať ruku... možno na rozlúčku... alebo na zvítanie... Ale ona mu ju chytila úplne inak... nie ako stisk s krátkym potrasením, pevným, ako si pamätal z promócií od strnulých gratulantov... tento dotyk sa výrazne odlišoval... možno práve preto, že žena sa stále usmievala... chytila mu iba končeky prstov... a druhou rukou ho pohladila po opaku dlane... teplo... potom ho pustila... nič nevravela... A zrazu si spomenul, ako to pokračovalo... žena odišla po lúke k rieke a keď vstúpila medzi stromoradie a zmizla mu z dohľadu, malý tmavý oblak na chvíľu zastrel žiaru slnka nad jeho hlavou... Ostal sám vo veľkom tieni. Najprv si pomyslel, že do neho udrie blesk, ale vôbec nič sa nestalo...
Prsty sa mu voľne pohybovali po klapkách elektrického klavíra, ktoré kladivkami tvorili slabučký zvuk na jemne rozvibrovaných kovových plieškoch, pretože nástroj nebol zapojený v elektrike... Jemu to stačilo, šeptom vypúšťal slová svojej novej piesne a hľadel upriamene do diaľky cez rozbité okno.

        Tie oči... tie jej oči...
        a zvony
        tesne pred koncom cesty
                        nakreslené prstom v blate...



KONIEC


Maroš Hečko


< Back