LOGIN
MEDILNI PARTNERI
SME
Rdio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.tde
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maarsk intitt
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Ana Fest
1. slovensk filmov databza
Institut Franais
La femis
La femis


Na tomto mieste visí obraz. To, že ho nevidíte, neznamená, že tam nie je.


Muž a žena, plní idealistického oduševnenia, s výrazmi tvárí ako zo socialistickej čítanky, vykreslení v realistickej uveriteľnosti, uvoľnení, plní erotického náboja v medziach slušnosti obdobia normalizácie, sedia na jarnej lúke, zelenej, až oči ťahá, pozerajú sa jeden na druhého mäkkými romantickými pohľadmi, pretože sa nekonečne milujú a vedia, čo je to láska, oblečené majú dobre utiahnuté biele zvieracie kazajky, ruky za chrbátmi stiahnuté popruhmi a pri nich sedia dvaja malí chlapci, síce vekom deti, ale výrazom unavení starci, ktorí pozerajú von z plátna, pohľadom sa ničoho nedotýkajú a chlapcovi sediacom v blízkosti matky vypadáva z drobnej rúčky chumáč jeho vlastných vlasov, akoby ich len pred chvíľou vytrhol z rozcuchaného hniezda na svojej hlave a do zeme chcel zasiať, aby z vlasov vyrástli zlaté klasy novej budúcnosti.

Sono Fabič /1971/

Olej na plátne, 280x420 cm, 2004, súkromná zbierka, Luzern



Dvere od bytu boli iba zabuchnuté, nehlučne ich otvorila, ešte na chodbe si oprášila dlaňami ramená, rukávy, prsia, boky, silueta postavy zahalená nočným tichom, podfarbeným takmer nepočuteľným bzukotom elektrických hodín, ktoré zaznamenávali pomaly naskakujúce čísla odobranej energie permanentne zapnutých elektrospotrebičov v každom byte na poschodí a až rituálnym spôsobom previedla celú očistu, zhodila zo seba kabát, ponad zábradlie ním do temnej hĺbky z posledného poschodia zamávala, vstúpila do bytu, na malom koberčeku si otrela topánky, kabát prehodila cez prútenú stoličku, ktorá pod tou tiažou jemne zavŕzgala, stiahla si z hlavy šatku, vošla do kúpeľne, stlačila vypínač, otriasla šatku od snehu nad smaltovanou obitou vaňou a rozprestrela ju na radiátor, pestrofarebný vzor hodvábnej látky sa odhalil vo svojej úplnosti, pozrela sa na seba do zrkadla, upravila si vlasy, ofinu dvakrát prehodila do pravej strany, otrela si farbu šminky rozpitú na viečku okolo mihalníc, z kvietkovaného bledomodrého pohára pod zrkadlom vybrala zubnú kefku, natlačila z tuby prúžok pásikavej červeno bielej pasty, strčila si ju do úst, sadla si na okraj vane, kefka jej ostala visieť nepohnute z úst a ona ostala zavesená prázdnym pohľadom na bielych kachličkách, v ktorých sa nič neodrážalo. Voda úzkym pramienkom stekala po boku zaneseného umývadla a strácala sa s nepravidelne rytmizujúcim zvukom vo výlevke.

Zbavená šiat, prešla nahá cez obývačku a vstúpila do spálne, v ktorej umelé svetlo vnikalo z ulice cez priehľadné závesy na okne, umožňovalo viditeľnosť aspoň na dosah ruky a keď jej privykli trochu oči, pustila sa už bez tápania k posteli, v ktorej sa pohlo akési telo a prevrátilo sa na opačnú stranu, bez slova a jedinej známky, že zaregistrovalo príchod Evy, ostalo nehybne ležať tvárou smerom k stavanej skrini, chrbtom k nej a ona chvíľu počkala v pozícii sochy, tak sa to hrávali ako deti, počula len pravidelný výrazný tlkot svojho srdca a potom, keď sa telo neozvalo, sa znovu pohla a nahmatala na svojej strane širokej postele nočnú košeľu zloženú pod vankúšom a navliekla si ju cez hlavu na seba. Chcela telo na druhej strane postele ešte pred uložením na spánok osloviť, ale rozmyslela si to v momente, keď sa jej ruka takmer dotkla jeho ramena vytŕčajúceho spod prikrývky. Stiahla sa na svoju polku a padla do teritória sna, ktorý si ju rýchlo bez pýtania vzal, unavenú a vyčerpanú po celodennej práci v škole a poslednom doučovaní, zaplatenom od rodiny Strnádkových za vylepšenie profilu dcéry Tatiany, ktorá už urobila monitoring a bola prijatá na strednú školu, a preto už viac nemusí od pani Evy s odutou tvárou brať špeciálne hodiny a tá dnešná bola posledná, čo pre Evu neznamená len skoršie príchody domov, ale aj menej peňazí do rodinného rozpočtu.

Pokojnú noc prerušovali iba občasné, ale prudké trhnutia jej tela, ktoré sa uvoľnené v spánku nevedelo dokonale upokojiť, rozletelo sa náhle s rukami a nohami do strán, skoro udrelo spiace telo vedľa seba a vydalo vždy pri prudkom myknutí na plachte šuchotavú harmóniu s krátkym zamrnčaním alebo vzdychom a znovu ostalo nehybné, pripravujúc sa na nový výpad.

Otvorila oči na ostré blikanie digitálneho budíka položeného na nočnom stolčeku v úrovni jej tváre, doprevádzané pípaním vysokého tónu v sekundových intervaloch, ani sa nepohla, civela na čísla, ktoré dýchali oranžovým svetlom, chvíľu viac, chvíľu menej žiarivé len niekoľko centimetrov od očí a nechala budík na seba takto pôsobiť niekoľko dlhých nekonečných minút. Vedela, že telo za jej chrbtom, ktoré v noci vedľa nej ležalo, už vedľa nej neleží a keď cvakla vypínačom malej stolovej lampičky a otočila sa, našla jeho posteľ ako vždy pedantne zastlanú.

V zime sa brieždi neskoro. Posun času. Za tmy do práce. Za tmy z práce. Zastavila pípanie budíka.

Zvonenie. Dlhá široká chodba, besný pohyb tesne pred začatím vyučovania, vreskot a narážanie žiakov do seba, strkanie, nadávky, niektoré učiteľky tomu pomáhali okrikovaním detí ich priezviskami, aby ich ukľudnili a čo najskôr nahnali do učební a naozaj zopár žiakov poslúchlo, zopár. Dve vymaľované dievčatá ostali nepohnute stáť pri sklenenej vitríne s informáciami o možnostiach stredoškolského vzdelania, roztvorené farebné letáky podnikov, lákajúce na odbory klampiar, zámočník, sústružník a zvárač, ďalšie vábili do vojenskej akadémie, do textilky a automobilky so zahraničnými technológiami a možnosťou učiť sa cudzí jazyk, predháňali sa vo svojej ponuke, predháňali sa vo vykresľovaní budúcnosti, prišpendlíkované k polystyrénu na zadnej stene vitríny a dievčatá pri nich ignorovali výzvu zvonenia, aj výzvu učiteliek, hrali svoju hru, nie tu ich, ďalej si pozerali módny časopis, ktorý im Eva vytrhla z ruky so slovami, že po vyučovaní si môžu pre neho prísť do jej kabinetu a vykročila smerom k triede. Zozadu sa jej do chrbta zapichlo slovo, Lezba!, s malým, ťažko čitateľným výkričníkom, ktorý menšia z dievčat vyslala na Evu, akoby ani nerozumela tomu slovu, ale perfektne zafungovalo, Eve sa zaleskli oči, pretože vyfasovala zase niečo nové a to bola na škole len krátko a už pochopila, že slovník s podobnými výrazmi a urážkami ešte nedospel ku koncu, že je len na písmene L a keď sa detičky dopracujú napríklad k písmenu P, možno už bude mať nervy na dranc a niečo im fyzicky urobí. Ani sa neotočila, aby si to s nimi vydiskutovala, o to sa pokúšala pol roka, potom zistila, že bez morálnych ponaučení to ide ľahšie, aj keď tiež len dočasne, deti boli vynaliezavé, vedeli ísť za každú hranicu, ktorú im učitelia stanovili. Ako radi vstupovali do týchto zakázaných zón bez povolení, bez pasov a víz jej bolo jasné už prvý mesiac počas jej vysokoškolskej praxe, vtedy sa jej to ešte bytostne nedotýkalo, fasovali to staršie kolegyne ako súčasť svojho platu, alebo presnejšie povedané, taký špeciálny trinásty plat, darček k Vianociam, zabalený, okrášlený stuhou, v ktorom po otvorení pod ozdobenou jedličkou objavili krysu alebo vyškereného netopiera zacvaknutého v drevenom klepci, s venovaním, brisknou básničkou, rýmom vrývajúcim sa do hlavy s úškľabkom, perverzita, ktorú by prisúdila skôr väzňom z tretej nápravnej skupiny v Leopoldove a nie žiakom výberovej školy v hlavnom meste, ale zarážalo ju to iba čiastočne, vo svojom mladíckom entuziazme si nechcela pripustiť, že toto sa bude diať aj jej, plná ideálov, dávala si šancu, presviedčala sa, že ona si udrží disciplínu, že jej niečo také deti robiť nebudú. Veľmi rýchlo ich prestala volať deti.

Povinná stáž v poslednom ročníku pedagogickej školy sa skončila úspešne, obdarovali ju diplomom, rodina bola na ňu hrdá a spolu s diplomom pre výborné študijné výsledky, určite to bolo kvôli nim, určite, vravela matka pri každej príležitosti, prišla aj ponuka, ktorá sa nedá odmietnuť, ponuka, ktorú čaká každý, kto nerozmýšľa hneď po vysokej pedagogickej zdupkať do lukratívnejšieho prostredia len preto, že v školstve sa netočia veľké peniaze, len preto, že zlé hlasy hovoria a prognózy a televízne debaty neponúkajú nablýskaný obraz, samozrejme, kto má ambície dokazovať si, že osobná kariéra je niečo viac a že zo školstva už niet cesty von, môže dostať ako odpoveď niekoľko pravdivých, alebo takmer pravdivých príbehov tých, ktorí sa vypracovali do čela bánk, marketingových oddelení, ministerských kresiel alebo správnych rád, rovno zo základných škôl, rovno z kabinetu zemepisu prstom po mape do luxusných kancelárií a drahých áut, bulvár potvrdí, ale ostať plniť poslanie, to je niečo iné a iné je aj to, že ponuka, ktorá sa nedá odmietnuť, bola z výberovej školy v hlavnom meste a tam učili tí najlepší, to je predsa prvá liga, ako sa hovorí medzi zainteresovanými. Kto sa môže pochváliť, že sa po skončení školy dostal hneď do prvej ligy, no kto? Nie je ich veľa, vravela mama a kývala ukazovákom rovno pred jej nosom, byť vyvolený je veľká pocta, umocnil mamine slová otec, a kto raz dostal ponuku z prvej ligy, nechce predsa hrať ligu druhú, navyše sa slovo výberový nevzťahuje len na jednu stranu, teda na učiteľský zbor, ale aj na druhú stranu, teda žiakov, veď tam, kde sú najlepší lektori, sú bez debaty aj najlepší žiaci, ktorí od najlepších učiteľov nasávajú tie najlepšie vedomosti a ani tam to ešte nekončí, oni neostanú len najlepšími žiakmi na výberovej základnej škole, kde ich učia najlepší učitelia, odchádzajú ďalej na najlepšie stredné školy a odtiaľ na najlepšie vysoké školy a z nich samozrejme do najlepších podnikov alebo na najlepšie pozície v štátnom aparáte, sú im otvorené najlepšie miesta v politických stranách a treťom sektore, čo je pre učiteľa, ktorý je pri zrode tejto závratnej kariéry, tou najväčšou satisfakciou za vynaložené úsilie. Produkt jej práce. Eve to prízvukovali obidvaja rodičia. Podelila sa s nimi o svoje pocity, vždy sa s nimi delila aj o dobré, aj o zlé, im mohla ďakovať za to, že teraz, len tak krátko po skončení školy, dostala ponuku z výberovej základky v hlavnom meste, lenže tá rozpoltenosť, plánovala predsa, že sa vráti po skončení školy domov, nemala dôvod ostávať, nemala v meste žiadnu priateľku, najbližšie spolužiačky sa vrátili učiť do okresných miest a ona by mala ostať, neodmietnuť a ostať, nevedela uveriť, že sa to stalo práve jej, že túto ponuku dostala z takmer sto absolventov práve ona. Na ceste vlakom do svojho rodiska sedela pri okne a krajinu nevnímala, poznala ju naspamäť, vedela, že ponuka, ktorú dostala, je úžasná, a vedela aj to, že ju prijme, a pretože sa o svoju radosť nemohla podeliť s ním, mal niekoľkodňovú pohotovosť a zakázal jej do práce za ním chodiť a volať jej dovolil iba v prípadoch úmrtia, vycestovala za mamou a otcom, išla si pre pochvalu, vzrušené výkriky, pre slzy radosti, ktoré obidvaja vypustia, išla si pre vyznamenanie, ktoré jej pripnú na vypnutú hruď, bola si istá, že toto vyznamenanie nielenže dostane, ale si ho aj zaslúži a nemýlila sa, dostala, čo si vysnívala, dostala pochvaly a požehnanie a prekypovala šťastím, že aspoň niekomu na tom záleží, že aspoň niekto zdiela jej prvý úspech, keď on má pohotovosť a po nej bude niekoľko dní spať nadopovaný liekmi a nebude ju chcieť, ani vedieť počúvať. Na ceste vlakom za pochvalami si tiež uvedomila, že otec jej túto cestu predpovedal už pred rokmi, otvorili vtedy podlhovastú obálku z dekanátu a na hlavičkovom liste stálo, že prijímacie pohovory urobila, že je prijatá, od septembra začína aj s prideleným internátom a malým štipendiom a otec dojatý poznamenal, že on to vedel, že on to vedel, už keď sa narodila a držal ju v pôrodnici na rukách, že je to jej celoživotné poslanie, tak ako mama a on, aj ona bude učiť, povedal vraj vtedy, držal ju vysoko nad hlavou pri neónovom svetle vrieskajúcu z plného hrdla. A jej sa to podarilo, podotkla matka, jej sa podarilo to, o čom oni dvaja spoločne iba snívali, bude učiť v hlavnom meste a nie v malej dedinskej škole.

Už päť rokov dostáva za učenie detí vo výberovej škole hlavného mesta plat. Tabuľkový. Nehybný. Ten trinásty, od detí, je flexibilný, farebne najzaujímavejší a najmenej sa za neho dá niečo v materiálnom svete kúpiť.

Na začiatku kariéry pri kávičkách v oáze zborovne, kde sa všetci učitelia hrnuli po každej hodine s nedočkavosťou a zmenili sa z napustených balónov na spľasnuté, vyžmýkané kusy gumy, ktoré sa po desiatich minútach znovu išli napustiť na ďalšiu vyučovaciu hodinu do triedy horľavým vodíkom alebo inou výbušnou látkou, sa nevedela dlhé mesiace zapojiť do žiadnej z horúčkovitých debát, nebola totiž ešte nasiaknutá systémom výberovej školy, nedostatočne zorientovaná, nechápala, čo všetko ju čaká. Nič iné jej neostávalo, plná zvedavosti a hlavne chuti zmeniť mnohé, pozorne počúvala svoje kolegyne, čo znamenalo, že aj ona o chvíľu ochorela tou zvláštnou chorobou, ktorú žiadna lekárska učebnica alebo skriptá nadstavbovej školy neobsahovali a nedokázali pomenovať.

Rady, ktoré jej kolegyne dávali, boli zväčša staré a neúčinné. Všetko, čo bolo v minulosti vyskúšané na deťoch, prestávalo po určitom čase fungovať, takže dostávala informácie bez hodnoty, čo je v tejto postindustriálnej spoločnosti normálne, povedal raz cez veľkú prestávku učiteľ fyziky, na deti treba nájsť vždy nový grif, poznamenal už na odchode, pretože deti na druhom stupni objavili slová imunita a ignorancia, základné termíny hýbania deja nechceným smerom.

Vošla do triedy, atmosféra blšieho trhu, deti sa prekrikovali, častovali sa výrazivom bírešov a prievozníkov, tak tento jazyk volala jej mama a tá to mala zase od svojej mamy, lenže v ich dobe sa to spájalo s ožranmi z krčmy, ktorí v noci po záverečnej, kedy už ani krčmár na nich nemal náladu, vyliezli na ulicu a vykrikovali na celú dedinu oplzlosti, týkajúce sa susedov a pokrvných príbuzných. Eva zvreskla na dvoch mohutných chlapcov, ktorí za lavicami zápasili a váľali sa po zelenom linoleu, chcela ich hneď odmeniť a vyvolať k tabuli, aby sa mohli predviesť aj vpredu, nielen vzadu, aréna zašumela, gladiátori by boli vystavení posmeškom, pokrikom a štipľavým poznámkam celého auditória, ale nič sa nestalo, reproduktor nad umývadlom zachrapčal a hlas riaditeľky oznámil, že prvé minúty z hodiny budú patriť oznamu. Príhovor riaditeľky k deťom sa samozrejme predĺžil a z hodiny neostalo takmer nič, mala pripravený pomerne dlhý referát o spolupráci s Európskym domom pre poriadok a ochranu pred zlom, začlenenia školy do programu policajného monitoringu ešte nevyzretých, latentných, čiže potenciálnych porušovateľov zákona, ktorí sa samozrejme občas nájdu aj na výberovej škole, veď sme v meste, podotkla, a ďalej oznámila, že škola pristúpila k zavedeniu kamerového systému, čo vyplývalo z tejto nadnárodnej spolupráce, ale čo prirodzene vyvstalo aj z prípadu v predchádzajúcom školskom roku, kedy chlapec z ôsmej B priniesol do školy strelnú zbraň, ohrozoval ňou telocvikára, ktorý ho predtým, ako chlapec vytiahol z ruksaku pištoľ, nútil preskakovať kozu, čo mu príliš nešlo, už len preto, že mal na tak malého chlapca osemdesiat kíl živej váhy, dvakrát pri preskoku spadol, udrel si koleno a trieda ho počastovala zvučným smiechom a telocvikár neprimeraným adjektívom, čo ho povzbudilo, dodalo trochu agresivity a tým pádom vytúženej sebadôvery, vbehol do šatne, vybehol posilnený vylešteným železom s prstom na kohútiku a na učiteľa mieril trasúcou sa rukou a reval so slzami v očiach, že ho zamorduje ako srnku, pravdepodobne mal na mysli tú, čo jeho otec priniesol predchádzajúci víkend z poľovačky s ministrom, krásny kus, a chlapec bol len kúsok od realizácie svojho nápadu, veď načo by inak nosil zbraň do školy, ešte že sa mohol takto nerušene vykričať zo svojich emócií, pretože učiteľ telocviku sa pomočený ani nepohol zo značky na parketách, ktorá tam bola ešte z čias nacvičovania spartakiády a umožnil chlapcovi otvoriť ventil a dostať zadosťučinenie za dlhodobé ponižovanie a jeden zo spolužiakov sa nepozorovane vytratil z telocvične a informácia sa dostala na druhé poschodie k pani riaditeľke, čo samozrejme vyvolalo patričný rozruch v zborovni, aj školník sa do toho zaplietol, privolal políciu, obézneho chlapca a jeho spolužiakov vypočúvali pol dňa, z chlapca sa stal hrdina, pretože málokto mal rád telocvikára v teplákoch vytiahnutých nad pás tak, že sa mu zarývali do zadku a jeden z policajtov mu to aj povedal, že to nevyzerá dobre, že by si ich mal kúsok stiahnuť a rodičia obézneho chlapca doslova prileteli na obrovskej čiernej limuzíne a v tej rýchlosti im prebehli hlavou rýchle myšlienky s rýchlymi uzávermi, navyše najlepší rodičia najlepších detí z výberovej školy majú občas vyberané nápady a reakcie, takže navrhli, aby sa riešil aj učiteľ telocviku a nielen ich syn a dali to do novín. Nie vždy platí, že aj zlá reklama je reklama.

Kamerový systém, ktorý pribudol v škole ako súčasť DKP s prideleným evidenčným číslom, bol dokonalým systémom doby, ako uznanlivo poznamenal školník, ktorý pozoroval niekoľko zosynchronizovaných mladých mužov v montérkovej rovnošate s logom na chrbáte pri montovaní zariadenia pod drobnohľadom zamračeného pána s fúzkami, ktorý rovnošatu nemal a odlišoval sa od robotníkov schopnosťami riadiť, držať pero v ruke, stopkami, ktorými odmeriaval výkony podriadených a najmä schopnosťou vypracovávať siahodlhé reporty, ktorými umožňoval nadriadeným vylepšovať pracovný systém a jeho efektivitu, čo sú schopnosti, za ktoré jeho zahraničný zamestnávateľ nielen rád platil, ale aj odmeňoval. Pán s fúzkami na školníkove pochvalné pokyvovanie poznamenal, že systémy, akékoľvek, treba vymieňať pravidelne, starý proste zahodiť a nový nasadiť, pretože čo dnes je, neznamená, že bude aj zajtra, evolúcia je kurva rýchla vec, nemôžeme zaspať, treba byť pripravený na inváziu, nepovedal však na akú, a držať krok s Európou, koniec koncov, tento monitorovací systém je od Holanďanov, aj dotácia ide z ich projektu, malo by to byť do niekoľkých rokov štandardným vybavením každej školy, nielen výberových a strčil školníkovi do náprsného vrecka svoju vizitku. Po odchode firmy ostali po nej na zemi celej školy skrutky, klinčeky, popadaná omietka po vŕtaní, kúsky drôtov a vytŕčajúce elektrické vedenie zo stien s ostrými hrotmi, dokonca aj vŕtačka Hilti pred zborovňou, pre ktorú sa o dva týždne vrátili, ale zabudli zobrať nástavce a vrtáky v bledomodrom kufríku, tie sú v riaditeľni dodnes, ale to sú vedľajšie príznaky, ako podotkla pani riaditeľka, najdôležitejšie je, že je to výborná firma, so zvučným menom a že po nich ostal dobrý pocit a funkčná kamera v každej triede, na každej chodbe a na každom záchode, nebol to najlacnejší špás, ale výberová škola v meste opäť získala späť naštrbený titul najlepšia, pretože najlepší rodičia sú rozumní a súhlasili, aby zlé veci boli videné a zaznamenané a pravda vyšla najavo.

Sedela v kuchyni, oblečená v nedeľných šatách nad poloprázdnym tanierom so zvyškami praženice, ktorú pripravil on, kým sa ona sprchovala, na vidličke mala nastoknuté sústo, zastavené na polceste k otvoreným ústam a hladela na jedlo na tanieri oproti nej, nedotknuté, už dávno vychladnuté, pretože mu tesne predtým, ako sa chystali spoločne najesť, zazvonil mobil a povolali ho pre súrny prípad, takže ešte jej cez zavreté dvere kúpeľne stačil oznámiť, že musí ísť, že ho potrebujú a vchodové dvere sa zabuchli, nestihla ani vyjsť z vane a dať mu pusu, alebo sa ho aspoň dotknúť, ale vedľa taniera stihol položiť výplatu, útla kôpka z novučičkých neobchytaných bankoviek. Srkla si z kávy, zvyknutá zo školy, že od rána ich stihne do obeda vypiť aj štyri, niekedy aj päť a toto bola už druhá, hoci v škole nie je. Chystala sa do kostola, ulahodiť duši, nechať sa pohladiť, vypýtať si poláskanie zmierlivým slovom, ale ešte predtým chcela zrátať peniaze a rozdeliť ich na nájom, na splátku banke, jedlo a potrebné veci do kuchyne, aby v tom mali obidvaja jasno, kam sa rozkotúľajú, nechá mu rozpis na stole, aby si ho pozrel, keď sa vráti zo služby a na konci rátania jej prišlo mdlo, otvorila na chvíľu okno, predstava, že sneh sa už roztopil, jej spravila dobre, proste zmizol a začali kvitnúť stromy, aj keď pred domom žiadna zeleň nebola, len autá, trolejbusy a betón, ale zato tu bola čistá obloha bez jediného mraku, tak sa zadívala na nebesá a spomenula si, že za tento výhľad budú platiť banke každý mesiac ešte dvadsať osem rokov, čo bolo samozrejme lepšie, ako platiť cudzím ľuďom za nájom, lebo aspoň je to ich, lebo im to patrí a vlastníctvo ich výrazne odlišuje od tých, čo nič nemajú, v tomto s mamou musela súhlasiť, keď jej do rúk strkala päťdesiat tisíc, s otcom im prispeli svojimi úsporami a aj keď to bolo len jedna celých sedem desatín percenta z celkovej sumy ceny bytu, pomohlo im to morálne, že pri nich stoja a podporujú ich zo všetkých síl.

Kostol bol plný. Nestávalo sa jej často, že by musela počas omše stáť vonku, lenže zdržala sa doma, v mdlobách sa človeku ťažko vníma čas a teraz musela prijímať sväté slová z parkoviska, cez drobný reproduktor zavesený na priečelí, obklopená panelákmi a odstavenými autami veriacich, spev k nej doliehal cez nízke dvojkrídlové dvere, z ktorých bolo otvorené len jedno krídlo, tak ako v Tescu, keď ide po omši nakupovať, alebo to často robia v kinách, aj v Národnom, napríklad pred Vianocami, keď bola so školou na opere Aida, otvorené bolo len jedno krídlo, druhé pevne uzavreté, nikto s ním nedokázal pohnúť. Tam to ešte chápala, nesmie unikať teplo, veľké objekty, šetrenie, znižovanie nákladov, pretože každý rok dochádza k znižovaniu štátnych dotácií, na nič už nie sú peniaze, na kultúru už vôbec nie, treba škrtať, čo sa dá, tak niekto vymyslel, že sa bude otvárať len polovica vchodových dverí a obchodné centrá majú zase svoje predpisy, svoju politiku, ale pri nákupoch jej bývalo ukradnuté, či majú mať alebo nemajú mať roztvorené obidve krídla na uvítanie zákazníkov. V chráme je to iné, chrám musí vítať, chrám musí byť dokorán, plno svetla a vzduchu, tu odstavenie jedného krídla nebolo na mieste, zmrzačený anjel, ľudia sa zasekli vo dverách, ostali stáť a nepostupovali a ona spolu s mnohými ďalšími stála mimo toku, ocitla sa mimo zóny, stála mimo poľa pôsobenia, bola mimo centra, ktoré ju malo pohltiť a rozpustiť, bola na okraji, vytlačená na parkovisko, len s chabým akustickým dozvukom lacného reproduktora, chrčavého, nezrozumiteľného, bez pohľadu na samotnú liturgiu a farára, ktorý šíril slovo božie, pomocou techniky oslovoval skôr sídlisko, nie ju, aké neosobné a chladné sa jej to zdalo, dostavilo sa podráždenie, nevedela sa napojiť, nevedela spievať spolu s ostatnými a jej hnev rástol, cítila sa odkopnutá, sama, jej láska bola v tom momente zbytočná a jej neostávalo nič iné, len závidieť tým, ktorí sedeli vo vnútri, áno, závidela a mala chuť zakričať, že ona si zaslúži sedieť medzi nimi, že jej nárok má byť naplnený, ale ani sa nepohla, ostala na svojom mieste medzi autami. Našťastie sa to nestávalo často, upokojovala sa, musí chodiť skôr, kto neskoro chodí, sám sebe je pánom, povedal jej raz so smiechom fyzikár na školskej oslave, kde prišla o pol hodinu neskôr a už sa jej neušlo šampanské, áno, upokojovala sa, ale hnev ju blokoval, zaslepoval a pocit z novej architektúry kostola, ktorý teraz kriticky pozorovala a hľadala na ňom závady, bol dráždivý, akoby nechcela pochopiť, že Boh sa môže nachádzať aj medzi takýmito stenami, preklínala neznabohov, ktorí stvorili tento chrám, hranatý, bez duše, bez obrazov, na ktoré bola zvyknutá, nabalili si na stavbe vrecká a rozvážajú sa v džípoch s nepriehľadnými sklami a už sa to v nej lialo a lialo, kdesi v hlbinách kričal hlas, ktorý poznala už zo školy z vypätých situácií, hlas onej choroby bez mena. Prečo musela rozmýšľať o takýchto veciach, keď má byť blízko Boha? Prečo? Je predsa nedeľa. Znovu jej prišlo mdlo, dokonca viac ako doma. Závrať, ktorá sa náhle objavila ju donútila zavrieť oči a ona sa vrátila do rodnej dediny, do kostola s nádherne zvonivým zvonom, ktorého spev sa rozliehal po celom chotári, páčil sa jej viac ako zvon v okresnom meste a kostol tiež, bol najkrajší na svete, na kopci pri cintoríne, viedla k nemu alej divokých gaštanov, zbierali v nej každú jeseň so spolužiakmi do plátených nákupných tašiek tvrdé hnedé plody do súťaže a jej škola každý rok zvíťazila, pretože alej spred kostola ich obdarovala, aj to bol prejav lásky najvyššieho, tak vravela stará mať.

Okolo veľkého boxu s mäsom sa rojili muchy. Mrazenie nefungovalo, dvaja inštalatéri zhrbení nad odklopenou bočnou stenou sa evidentne nevedeli pohnúť z miesta, nástroje mali povyberané z veľkej koženej brašny, poukladané v rade na bielej plachte vedľa roztvoreného nákresu, skúšali podľa neho meracími prístrojmi analyzovať poruchu na rozvodovej skrini a kontakty občas hodili aj iskru a odplašili ich zo svojej blízkosti, načo vedúci stojaci pri nich s rukami za chrbtom poznamenal sucho akési číslo v rade, malo hodnotu tridsať šesť a úctivo poodstúpil, keď Eva zvedavo nazrela do boxu na rozmrazené kurence, trochu ju pobádal pohybom obrovského obočia, aby podišla bližšie, tak to spravila, ale do nosa jej udrel zápach, musela sa premáhať a vedúci postrehol jej boj, navrhol, viac menej tajnostkársky stíšeným hlasom, že dolu sú pekné kusy, že musí zahrabnúť a ozvala sa v nej aj túžba urobiť dobrý nedeľný obed, nabrala odvahu, prekonala odpor, nebadane sa nadýchla, vložila medzi kurence ruku, roztečená krv sa jej lepila na prsty, keď chcela odvaliť tie navrchu a dostať sa k nižšie uloženým, ktoré by teoreticky mohli byť ešte stuhnuté, ale žiadne nenašla, len ďalšie a ďalšie umelohmotne vyzerajúce rekvizity zo zlého béčkového hororu a pečienky, na ktorú ukázal vedúci s príjemne mäkkým úsmevom a kuchárskou radou, že je to lahôdka na restovanie, sa už radšej nedotkla, krv jej stekala po malíčku a vedúci zareagoval pohotovo, vybral papierovú vreckovku a začal jej krv utierať. Nedalo jej, aby sa neopýtala, ako to, že tu majú toľko múch, keď je ešte len začiatok jari a vedúci v bielom plášti, s holými chlpatými nohami a sandálmi, bez ponožiek, bez trička, že mu bolo vidno hruď so zlatou retiazkou a hompáľajúcim sa krížom, sa jej opýtal, či ešte nepočula o globálnom otepľovaní, veď preto pod plášťom nič nenosí, poznamenal sucho a žmurkol a o tom, že v Maďarsku už zaregistrovali prvé ochorenia na maláriu písali všetky noviny a malária bola ešte donedávna doménou Afriky, hlavne štátov, ktorými preteká Kongo, v západnej oblasti okolo rovníka, ale aj na východe vo veľmi chudobných častiach Somálska a Etiópie, skočil mu do reči jeden z inštalatérov, nabitý informáciami a neopatrne sa dotkol kovovým hrotom skrutkovača dvoch vývodov a zariadenie hodilo ďalšiu iskru, na čo vedúci zahlásil, tridsať sedem.

Sú veci, ktoré vedia človeka rozhádzať a čo je lepšie na upokojenie utrápenej duše ako nákup niečoho pekného, povedala Eve do telefónu mama, ktorá to mala zase od svojej mamy, a keď zložila, vyrazili s otcom na trh s kvetmi do okresného mesta a držali sa počas jazdy v aute za ruky.

Pred kabínkami sa tlačili ženy s plným náručím rozličného oblečenia. Hudba v oddelení dámskej konfekcie podfarbovala módnu prehliadku, ktorú si za závesom z ťažkej látky robila každá žena pred zrkadlom malej kabínky len pre seba. Trvalo dlho, kým sa Eva dostala do jednej z troch kabíniek a v momente, keď si chcela natiahnuť na seba vybranú blúzku, záves bočnej steny z pravej strany sa prudko roztiahol a stála pred ňou vysoká moletná pani v stredných rokoch s buldočím výrazom, uprene civela na jej polonahé krásne mladé telo a vohnala ju svojim závistlivým lačným pohľadom do nepríjemnej situácie. Eva si rukami zakryla poprsie, otvorené ústa ostali nehybné a vystrašene sa dívala, nezmohla sa ani na útok, ktorý by jej možno pomohol spamätať sa a tak pani stihla na ňu vyšteknúť, že potrebuje pomoc, pretože manžel s ňou nemal čas ísť a ona sa nevie rozhodnúť, a zlatíčko, to akože Eva, má určite vkus, ako sa tak na ňu díva, určite jej dobre poradí, či si kostým kúpiť má, alebo nemá, zároveň pochválila Evinu blúzku, ktorú mala zavesenú na vešiaku a Eva slušne poďakovala, natiahla si blúzku a poradila moletnej pani, aby si kostým kúpila, nesúhlasila s jej pripomienkami, že jej to nesedí a robí ju to tlstejšou, skôr mladšou, podotkla Eva a moletná pani si prešla rukami po prsiach a kostým si potiahla nižšie k zadku, ktorý vytrčila zrkadlu na obdiv, Eva pozorovala tú obrovskú postavu, ktorá sa pred ňou z ničoho nič objavila a nenechala ju ani len vychutnať si to, kvôli čomu sem prišla aj ona, pretože ju neustále bombardovala otázkami, či jej to sedí, či to nie je príliš krátke, či to nie je odvážna farba, či to nie je veľa peňazí a Eva ju ubezpečovala a vyvracala a snažila sa jej pomôcť v jej neistote, až sa moletná pani prestala dívať na seba v zrkadle, chladne si Evu odmerala dlhým pohľadom a položila jej štipľavým hlasom otázku, či náhodou nie je zamestnankyňou obchodného domu, keď tak dobre vie, čo jej padne a surovo chytila záves, zatiahla ho rýchlym ťahom ruky a zmizla Eve z obrazu.

Okrem blúzky si Eva pohladila dušu aj topánkami a podprsenkou a po príchode domov si všetky veci vybalila v obývačke po kreslách, malá výstava pre pohladenie oka, vytiahla aj čiernu sukňu strihnutú tesne nad kolenami a uvarila si kávu. Nahá, iba v nohavičkách, prechádzala sa so šálkou v ruke a tancovala v nových topánkach na vysokých opätkoch okolo sukni a blúzku, ktorej sa nevedela nasýtiť, si prikladala k telu a ladnými krokmi sa pretŕčala pred zrkadlom, čo ju bavilo, pretože v obchodnom dome si to dovoliť nemohla, v intimite zdania akéhosi nevysloveného priania, či prípravy pre chvíľu, v ktorej nebude chýbať on, v ktorej sa to roztvorí a oblečenie zahrá úlohu, ktorú mu práve v tomto predstavení priradila. Potom blúzku vymenila za podprsenku a na operadle sedačky si s prekríženými nohami vymýšľala erotické pózy, ktoré venovala akejsi neexistujúcej postave sediacej v kresle oproti, rozbláznená, s pustenou hudbou malej hifi súpravy si prechádzala dlaňami po prsiach, skrytých pod čipkovanou bielou podprsenkou, prstami vnikla aj do nohavičiek a spadla na zem, lebo s roztočenou hlavou už nedokázala udržať balans, smiala sa, zmyselná a krásna vo svojom uvoľnenom fyzickom tele, ktoré na predchádzajúci život úplne zabudlo. Po štvornožky prišla k stolíku a vtiahla vôňu kávy nozdrami, potom si srkla, ale nebolo to ono, odbehla do kuchyne po cukor, na ktorý v tom omámení novými vecami pozabudla a keď brala cukorničku, zbadala vedľa vázičky rozpis peňazí z jeho výplaty, ktorý sama napísala, pozerala na čísla podčiarknuté hrubou čiarou, spočítané, presne rozdelené na položky, dlho a previnilo na ne hľadela, akoby v duchu hľadala možnosť opravy, možnosť nového prerozdelenia, vzala cukorničku a vrátila sa do izby, z kabelky vybrala obálku s peniazmi, ktoré mala v pláne odniesť do banky v obchodnom centre, ale do banky sa nedostala, cestou sa zastavila na nákupoch a potom na banku zabudla, potrebovala predsa niečo pekné, mama jej poradila, aby si spravila radosť, potrebovala upokojiť tie hlasy nepomenovateľnej choroby. Prstami sa prehrabávala bankovkami, rátala ich znova a znova, potom ich vložila späť do kabelky a pozbierala štítky z oblečenia, palcom prešla po visačkách s cenami strhnutých z nového oblečenia, snažila sa ceny rozmazať, zahladiť a farba jej ostala na vankúšiku prsta, odhodila visačky na zem, pristáli mäkko na koberci, vzdialené jedna od druhej. Naberala jednu lyžičku cukru za druhou, nekontrolovane presládzala čiernu kávu, až vystúpila po okraj.

Autobus ledva zavrel dvere, s vrzgotom, unavene a tí, ktorých do seba nabral, sa pustili do malej hry o pozície v jarnom dusne, snažili si urobiť na dýchanie lakťami čo najviac miesta, nalepení jeden na druhého vymieňali si pohľady z úplnej blízkosti, z očí do očí, nonverbálna komunikácia, alebo skôr tiché nazeranie do duší, hĺbkové vyhľadávanie v zákutiach, niektorí sa vedeli aj usmiať, po ránu, boli z jednej brány, alebo jednej ulice a Eve dýchala na krk žena, ktorá ju taškou tlačila k oknu, takže aspoň uvidela jeho, ako vystupuje z auta, z bielej škodovky, plášť prehodený cez ruku, zamyslený, zahľadený do zeme, zabuchol dosť silno dvere, možno pozostatky ranného hnevu z nevyspatosti po nočnej službe, zamkol, prebehol cez cestu k bráne ich paneláku, v ktorej zmizol za špinavým neumytým sklom, ktorý z jeho postavy robil rozostrenú machuľu pokým stál pri schránkach a vyberal poštu, celý čas ho uprene sledovala, v duchu privolávala, aby sa otočil, tak rada by mu zakývala, ale neotočil sa, rozmazaný zmizol pri výťahoch a autobus medzičasom vyrazil ku križovatke. O sto metrov ďalej sa zasekol v dlhom rade za dvoma nabúranými autami a ona položila líce na špinavé okno, ktoré ju aspoň trochu schladilo obalenú horúcimi dychmi plnými baktérií, vymenovala si v duchu všetky, na ktoré si dokázala spomenúť, aj latinské názvy, rozčlenila ich do základných skupín a podskupín, rozcvička rozochvenej pamäti a autobus nakoniec zrážku obišiel, reguloval to tam policajt navlečený do krikľavej neónovej vesty a vodiči nabúraných áut si vymieňali údaje a niekoľko starcov pozorovalo celý výjav z chodníka. Autobus prechádzal s hukotom pošramoteného, zle nastaveného motora do centra, mostom cez Dunaj, voda vystúpená po okraj koryta, hneď vedľa reštaurácie pri lodeniciach dokonca zaplavila aj detské ihrisko, preliezačky a húpačky v bahennom kúpeli, o čom nerozhodoval človek, koho a na ako dlho bahnom obalí, možno nemá ani liečivé účinky, voda sa určite valila z Álp a rakúske prostredie ešte nikoho nevyliečilo, ale možno aj Morava za to mohla, komárov s dlhými sosákmi bude veľa a určite sa zvýši počet kolapsov, napadlo ju, keď videla to množstvo plávajúcich koreňov, vynárajúcich sa spod hladiny, nechaných napospas vírom a spodným prúdom, zamotané v chaluhách a tmavošedých riasach a množstvo naplaveného bahna pri parku, ktorému hrozilo, že si ho voda o chvíľu privlastní a vnúti mu nové pravidlá s novou faunou. Za mostom na ďalšej zastávke ju dav vytlačil na chodník, zmangľovanú a dokrčenú, vytiahla mobil a skúsila mu hneď zavolať, utopená v túžbe prehodiť s ním pár slov, lenže bol už určite vybavený dvoma rohypnolmi, dokonale vypnutý a na odkazovači sa ozval jej vlastný hlas, nahrala mu ho pred časom, keď si priniesol nový aparát, ten starý mu niekto v práci ukradol, pozdravila sama seba, hneď zložila, vlastný hlas na druhej strane sa jej vôbec nepáčil. Nevedela, čo má robiť, stála na prostriedku chodníka, stovky ľudí ju obchádzalo z obidvoch strán, ponáhľali sa do práce a občas sa niektorý z nich o ňu obtrel alebo zavadil ramenom a odklonil ju z miesta, už sa takto posunula o niekoľko metrov od zastávky, stále hlbšie do centra, žmolila ucho tašky v prstoch, zabudla, ktorým smerom je škola, pretože zmätok, v ktorom sa ocitla jej zobral pamäť, vybielil jej tvár a dostavila sa vyčerpanosť, hoci neodučila ani jednu hodinu toho dňa, ale evidentne ju predstava povinností akoby obchádzala, a preto, keď sa ocitla posúvaná davom pred vchodom Café Marcello, jedna z troch vedľa seba prilepených kaviarní oproti banke, kúsok od námestia, kde sa premlelo pri živej soche Mozarta niekoľko turistických skupín a v priebehu minúty sa ocitla v troch časových a jazykových pásmách, ešte nedoznela japončina a už sa prelínala s nádherne spevavým chórom skupiny Rusov, spomenula si na Mastroianniho a Oči čornyje, film, ktorý videli na svadobnej ceste v Tatranskej Lomnici v kine prírodovedného múzea spolu s ním, iba oni dvaja v sále, vtedy si myslela, že to vybavil s premietačom len pre ňu, za okolností silne romantických, so zákuskami v lone, červeným vínom, bozkami po každej scéne, ešte niekoľko mesiacov jej bežala v hlave replika, kedy v kúpeľoch Anna Sergejevna učila postavu menom Romano, ktorého hral Marcello, ruské slová a to, ktoré sa mu najviac páčilo opakoval niekoľkokrát za sebou, lebo mu to znelo ako hudba, sabačka… éto sabačka… opakoval a díval sa jej upriamene do očí… a Eva určite vstúpila do kaviarne aj pod vplyvom sladkostí vo výklade poukladaných na otáčacom antikorovom stojane, aj pod vplyvom počasia, ktoré sa prudko zmenilo, ani nepostrehla ako, zrazu popŕchalo, ľudia vyťahovali dáždniky a vietor jej rozcuchal vlasy. Usadila sa v boxe, v momente obslúžená usmiatou čašníčkou a po prvom hlte kávy a súste šľahačkovej torty vytočila riaditeľkino číslo a s vymyslenou príhodou o žalúdočných problémoch, s hudobným doprovodom klepkajúcich prstov po stolíku a obrovských dažďových kvapiek vykľučkovala zo všetkého, čo mala ešte pred necelou hodinou naordinované ako nemenné a stále, osudové a dedičné, zmenila sa z poctivej a dobre pripravenej učiteľky na blicujúceho záškoláka, slobodného fracka, ktorý sa rozhodol, že dnes to proste vypustí, že dnes nie je vhodný čas na otravovanie sa, na zlé známky, ťahanice sa so spolužiakmi, na zápisy do žiackej knižky, že dnes je vhodný čas na túlanie sa po kaviarňach, predĺžený víkend a pekne si to pre seba zdôvodnila, za všetko môže tesmostézia a jej príliš citlivé telo. Zvonček nad dverami sa zatrepotal a cez otvorené dvere sa vlial závan čerstvého vzduchu s príchuťou dažďa, videla, ako ľudia na ulici pobehujú sem a tam, snažia sa schovať pred prietržou, ktorá ich zachytila nepripravených, kaviareň sa stala útočiskom pre hŕstku anglických turistov, na bielo namaľovaného míma od hlavy až po päty, bieleho, belejšieho než smrť, ktorý si sadol po Evinej ľavici po malom bezslovnom prológu ukončenom hlbokou poklonou a po pravici si k nej bez opýtania prisadol do nitky premoknutý kolportér, ktorý vbehol do kaviarne posledný, s Novým časom a s inzertnými novinami prehodenými cez ruku, stekala z nich voda na podlahu, písmenká a obrázky strácali kontúry, len odhalená vyzývavá žena z titulnej strany sa na nich dívala ešte stále zmyselne a ponúkala svoje vnady na obdiv, slovenská hrdá hruď, poznamenal a prešiel jej prstom po poprsí, kvôli takým sem chodia títo, utrúsil kolportér a hodil hlavou smerom k Angličanom, užívať si do zaostalých krajín a zmietol zvlhnuté noviny na zem, kopol ich pod stolík a  okrem zúfalstva zo straty zisku mu neostalo nič iné, len obrat z predchádzajúceho ranného predaja a ten hodlal hneď a zaraz prepiť, tu, na tomto mieste, medzi nimi, nie sme o nič horší, piť vieme ako oni, aj lepšie a vyhlásil Angličanom virtuálnu vojnu a objednával, nie poldecové, ale decové vodky, prichádzali rýchlo, ako na páse, ešte rýchlejšie sa strácali v kolportérovi a po tretej runde, ktorú obrátil do seba na jeden šup rovnako, ako tie predchádzajúce, už nemal za čo piť, vo vlhkej dlani spočítal posledné drobné, vytiahnuté z vrecka nohavíc a poprosil Evu, či by jej nemohol predať jedny inzertné noviny, ktoré ostali suché, nie za peniaze, ticho podotkol, za tri panáky, jeden pre neho, jeden pre ňu a jeden pre neho, kývol na bieleho Mozarta, nie za veľké, za malé, dodal na vysvetlenie a zjemnenie neadekvátnej požiadavky, noviny nie sú hodné takej ceny, povedal sklamane a na dokreslenie priložil, že o to nejde, ceny, čo sú to vlastne ceny, tie musíme platiť a možné je všetko, je v koncoch a chce sa upiť, upiť úplne, totálne, kým pečienka neexploduje, bum, veď celý svet sa zrútil a on je paroháč, len dopláca, na všetko dopláca a nič nezarobí, žena odišla, deti nevidel pár mesiacov, Eva v obklopení toľkých chlapov, premýšľala, či si to kolportér vymýšľa, alebo je to babrák, ktorý každú vec, čo chytí do ruky spacká a zdevalvuje, ale bol hrozne milý, nebol jej protivný, jazyk sa mu plietol ako malému chlapcovi, rozprával milé nezmysly o Angličanoch, ktorí sa vraj pred odletom dávajú zaočkovať, akoby išli do cudzokrajnej tropickej republiky, rozchýlilo sa totiž, že na verejných záchodoch v tomto meste sa dá všeličo chytiť, verejné záchody sú hrozbou číslo jedna, až po nich sú na zozname kurvy a kmíni, ktorí kradnú kamery a fotoaparáty, proti tým sa vlastne zaočkovať nedá, vysvetľoval kolportér hierarchiu nebezpečenstiev tohto mesta a Eva sa nakoniec rozhodla, že si od neho tie noviny za troch malých panákov kúpi a pozvala aj míma, ktorý naďalej držal tvár nemého spoločníka, ale nechcel byť nič dlžný, začal im na oplátku posunkovou rečou rozprávať, vlastne ukazovať akúsi príhodu, dvíhal biele obočie na bielej tvári smerom k bielym vlasom, parochni zatočenej do drdolu, špúlil bielymi perami, vytŕčal biele zuby a naskakovali mu biele vrásky pri expresívnejších výrazoch údivu a rozčuľovania sa jednej z postáv, ktoré stvárňoval vo svojom príbehu a odlišoval ju od iných tak, že nafúkol svoje biele líca, aby zvýraznil, ako strašne bol ten človek tlstý, ničomu nerozumela, ale smiala sa a kolportér začal dolámaným jazykom tvrdiť, že on je novinár a on, akože mím, je zástupca kultúry, obidvaja tak potrební pre spoločnosť, pretože toto mesto každý deň informujú a obohacujú, bez nich by to nemalo zmysel, bez nich by sa všetci upili k smrti veľmi rýchlo, každý deň mím baví turistov, každý deň im ponúka niečo zo svojho umenia, a oni tu nechajú svoje peniaze, nie v Budapešti, nie vo Viedni alebo Prahe, tu, tu, lebo ich kultúrou, akú produkuje mím, doslova priklincuje, ostávajú fascinovaní stáť, sú ako v očarení, vypliešťajú zrak na atrakcie nášho mesta, také ešte nevideli, také ešte nepočuli, a potom príde katarzia, osvietenie, nechajú tu všetky peniaze, čo si priniesli a zlatými kartami vyberajú ďalšie peniaze z bankomatov, konzum, je to konzum, ktorý toto mesto potrebuje na svoj rozvoj a mím svojim umením pomáha rozvoju, pomáha rastu, zvolal hrdo, veď míma by mali na rukách nosiť z mestského zastupiteľstva, a nielen oni, ale aj politici z parlamentu tam hore na kopci, on predsa vyťahuje z týchto tu a ukázal na Angličanov, peniaze, on a ženské, buchol do stola, poháriky zarinčali, ale udržali sa na tenkých stopkách. O ňom, o mímovi, zakričal z plného hrdla, až nakoniec aj Angličanov zaujal na pár sekúnd, napíše veľký oslavný článok a spraví s ním rozhovor o umení, o hudbe, o kráse, o kapitalizme, kde on, mím, bude hovoriť posunkovou rečou a všetci čitatelia Nového času konečne pochopia, prečo sa tieto noviny volajú, ako sa volajú, pretože už je čas na nový jazyk, na nové príhody, ktoré tu ešte neboli, ja som bol kedysi učiteľom dejepisu, povedal so skleneným výrazom na záver, náhla bodka, pripomenutie, obraz z minulosti na vrchole transu, do ktorého sa dostal sám svojou expresívnou rétorikou, ktorá ho priviedla na pokraj vyčerpania, odobrala mu sily a on odpadol smerom dopredu, na stolíku zastavil hlavou, až to zadunelo a opretý takto čelom o mramor, ruky mu voľne viseli pod stolom, začal po chvíli chrápať bez akejkoľvek hanby, Angličania sa smiali, hlučne si objednávali nápoje a pokukovali po Eve a leviatan, aspoň tak si ho v duchu nazvala, obrovský netvor s hrdzavými vlasmi, kučeravým ochlpením tej istej farby, ktoré mu vytŕčalo spod ružovej rozopnutej košele, stelesňujúci oceán, ju vábil na alkohol k baru, niekoľkokrát kývol rázne rukou, aby sa k nim pridala, ale jej to vohnalo len červeň do tváre, kývla odmietavo hlavou a radšej odtrhla zrak a dívala sa na bieleho, neškodného, sterilného Mozarta, ktorý jej ponúkol mĺkvy romantický pohľad, milostnú báseň očí. Prestalo pršať a mím sa nemusel báť, že z neho stečie biela farba, mohol sa vrátiť späť do práce k bielemu čembalu, vstal, vzal Evu za ruku, ktorá sa správne francúzsky zatvárila a vrátila mu milé gesto, drobné kývnutie rúčkou a nechala sa vyviesť z kaviarne, prešli k protiľahlej budove, neustále ju pozoroval ako si ju viedol, nespúšťal z očí, cupitajúc na bielych topánkach s opätkami kúsok pred ňou a previedol si ju k svojmu bielemu čembalu z bakelitu, ktoré nikdy nevydalo ani hlások a bolo celé nafarbené bielou latexovou farbou, nevadilo, že zmoklo, niekoľko malých mláčok ostalo aj pod ním, aj na ňom a slnko znovu pražiace, zverejňovalo v odrazoch vody svoje schopnosti zvýrazniť žiarivú bielu čembala a oslepiť okoloidúce skupiny turistov, páry, aj jednotlivcov a Eva stála pri bielom nástroji a počúvala nepočuteľnú bielu hudbu míma, sonátu, bielu sonátu pre Evu, ktorú hral na bielej atrape pre ňu ako v extáze, so sklopenými bielymi viečkami, za ktorými sa odohrávali ako na virtuálnej palete jeho hlboké a určite farebné vnútorné pocity plné farebných emócií.

Vo veľkom inzeráte, ktorý našla v novinách vyhandlovaných za troch malých panákov s kolportérom sa písalo, že stačí poslať fotografie svojej postavy v plavkách a celé prázdniny ležať na mäkkej sofe v ateliéri známej maliarky, ktorá vystavovala už aj v Paríži a Madride. Toľko vraj stačí. Pred očami sa jej otvoril akýsi nehmatateľný svet, luxusné záhrady, stoly plné ovocia, dámy v róbach, balkóny s balustrádami, v strede veľká posteľ potiahnutá baldachýnom, na ktorej pózuje vo svojom vlastnom, teda v Evinom rúchu s jablkom v ruke za masívnym dubovým rámom, ktorý lemuje vytvorený obraz, je zdobený ornamentmi, v diaľke svetlá veľkomesta, Mozartova hudba sa vznáša nad celým výjavom, bieli muzikanti v bielych frakoch sa nakláňajú z oblakov, počula bielu sonátu skomponovanú len pre ňu, počula potlesk a pochvalné, Bravo! Asi bola opitá, mrmlala si pod nos, že to bolo naposledy na stužkovej s Jankou Hubáňovou, sedeli pred hotelom v okresnom meste a lúčili sa, plač, objatia, horkosť v ústach, dokonca sa aj vybozkávali, z toho šampanského im rachotilo v hlavách, Jana odchádzala nadlho do Ameriky za bratom, ktorý tam hral hokej a Eva išla na vysokú do hlavného mesta, odvtedy sa nevideli, vraj sa vydala a ostala v Chicagu. A odkedy, čo je s ním, nič také nezažila, s ním sa neopila nikdy, alkohol nemali ani na svadbe, na tej ich malej svadbičke s dvoma tetkami a ujom, pretože on rodičov nemal, on prišiel na svet nahý odnikiaľ, neznámy rodokmeň, možno barón, možno božie dieťa, nemá ani jedného súrodenca, žiadneho bratranca, ale tých nemá ani ona. Na rozdiel od nej, on je abstinent, alkoholu sa za život nedotkol ani raz, dokonca pivo neochutnal a  na opilcov akéhokoľvek formátu, aj na takých milých a neškodných ako bol kolportér, bol alergický, nie že by ich bil, božechráň, odchádzal, proste odchádzal a nič nevravel, nemoralizoval, nekritizoval, každý je sám sebe strojcom svojho šťastia, ticho vždy poznamenal a tak nemali kvapku špiritusu doma, veď načo, návštevy nechodili, koho by hostili, hneval by sa, keby ju videl, možno, nevie, nikdy to neskúsila, bála sa, alebo nepila z lásky, zdalo sa jej to zbytočné, keď nie je parťák, ako bola Jana, nedáva to zmysel, alkohol v samote je zúfalstvo. V kaviarni pri rieke si napriek tomu dala ďalšieho panáka, nechcela totiž uveriť, že by sa šťastie k nej mohlo dokotúľať na náhodnom stretnutí s dvoma čudnými pánmi, bielym Mozartom a životom unaveným učiteľom dejepisu, asi sú jej tí učitelia súdení, mala si vziať učiteľa, bľaboce nezmysly, vie, bľaboce, no a čo, občas to pomáha, šomrala si potichu naklonená nad novinami, inzerát pôsobil tak veľkolepo a draho, seriózne a profesionálne, nevedela oči otrhnúť, prepočítavala dokola na kalkulačke v mobile sumu, nereálnu a fantazmagorickú, honorár za jeden deň pózovania sa rovnal takmer mesačnému platu jej, ako učiteľky na výberovej škole v hlavnom meste, mesačný plat učiteľky na výberovej škole s najlepšími učiteľmi a najlepšími žiakmi, s najdrahšími technológiami, jeden deň pózovania s jej telom, za telo toľko, koľko za mesiac vedomostí, ktoré hromadila päť rokov na škole, za zodpovednosť a výchovu, jeden deň rozvalená na sofe vo svetlom ateliéri, ako huriska z tureckých kúpeľov, múza večného umenia, mohla by sa stať jeho súčasťou, na výstave v Berlíne, či Londýne by pochvalne prikyvovali aký sme tu, v našej krajine milovníci krásy, ako vieme zachytiť život, náboj, ktorý tým obrazom dá svojim telom ona, práve ona. Učiteľ dejepisu mal pravdu, umenie tohto mesta robí zázraky, nie len s turistami.

Dvere od bytu boli iba zabuchnuté, nehlučne ich otvorila, ešte na chodbe si vyzula topánky, silueta postavy zahalená nočným tichom, podfarbeným takmer nepočuteľným bzukotom elektrických hodín, ktoré zaznamenávali pomaly naskakujúce čísla odobranej energie permanentne zapnutých elektrospotrebičov v každom byte na poschodí a až rituálnym spôsobom vnikla po špičkách do bytu, nové topánky v ruke, nehlučne zavrela za sebou dvere, vošla do kúpeľne, stlačila vypínač, sklonila sa nad smaltovanú obitú vaňu pretože ju naplo, chvíľu ostala v pokoji v jednej úrovni, aby udržala bublanie v žalúdku, potom sa pomaly vzpriamila, pozrela sa na seba do zrkadla, upravila si vlasy, ofinu dvakrát prehodila do pravej strany, otrela si farbu šminky rozpitú okolo mihalníc, z kvietkovaného bledomodrého pohára pod zrkadlom vybrala zubnú kefku, natlačila z tuby prúžok pásikavej červeno bielej pasty, strčila si ju do úst, sadla si na okraj vane, kefka jej ostala visieť nepohnute z úst a ona ostala zavesená prázdnym pohľadom na bielych kachličkách, v ktorých sa nič neodrážalo. Voda úzkym pramienkom stekala po boku zaneseného umývadla a strácala sa s nepravidelne rytmizujúcim zvukom vo výlevke.

Zbavená šiat, prešla nahá cez obývačku a vstúpila do spálne, v ktorej umelé svetlo z ulice vnikalo cez priehľadné závesy na okne, umožňovalo viditeľnosť aspoň na dosah ruky a keď jej privykli trochu oči, pustila sa už bez tápania k posteli, v ktorej sa pohlo akési telo a prevrátilo sa na opačnú stranu, bez slova a jedinej známky, že zaregistrovalo príchod Evy, ostalo nehybne ležať tvárou smerom k stavanej skrini, chrbtom k nej a ona chvíľu počkala v pozícii sochy, tak sa to hrávali ako deti, počula len pravidelný výrazný tlkot svojho srdca a potom, keď sa telo na posteli neozvalo, sa znovu pohla a nahmatala na svojej strane širokej postele nočnú košeľu zloženú pod vankúšom a navliekla si ju nemotorne cez hlavu na seba. Chcela telo na druhej strane postele ešte pred uložením na spánok osloviť, ale rozmyslela si to v momente, keď sa jej ruka takmer dotkla jeho ramena, vytŕčajúceho spod prikrývky. Stiahla sa na svoju polku a v momente padla do teritória sna, ktorý si ju rýchlo bez pýtania vzal, unavenú a vyčerpanú po celodennom túlaní sa mestom, pití alkoholu a snívaní o ľahkom zárobku za pózovanie pre talentovanú umelkyňu, ktorá vie reprezentovať aj v Madride, aj Paríži, ale dnes to bolo naposledy, prisahala, tak si to povedala a čo si povie, to aj vždy splní, takže, keď na nočnom predstavení filmu Hostel II uvidela v opitosti na plátne bývalého ministra kultúry, najprv sa začala na celé kino sama smiať, lenže hneď vzápätí ju ten záchvat vymrštil, musela vybehnúť z preplnenej sály a vyvracať sa na verejných záchodoch, tak vtedy, ručiac nad misou, zvierajúc ju obidvoma rukami, sa zaprisahala, že do umenia pchať hlavu nebude, že si bez manžela kupovať na seba nič nebude, že bez neho sa už ani takto túlať nebude a ani alkohol už nedá do úst, čo nebude znamenať len skoršie príchody domov, ale aj viac peňazí do rodinného rozpočtu.

Pokojnú noc prerušovali iba občasné, ale prudké trhnutia jej tela, ktoré sa uvoľnené v spánku nevedelo dokonale upokojiť, rozletelo sa náhle s rukami a nohami do strán, skoro udrelo spiace telo vedľa seba a vydalo vždy pri prudkom myknutí na plachte šuchotavú harmóniu s krátkym zamrnčaním alebo vzdychom a znovu ostalo nehybné, pripravujúc sa na nový výpad.



KONIEC


Maro Heko