LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis


Amputované duše

Na bicykli do neba
Stará žena s modrými vlasmi pomaly zosadla z charizmatického bicykla a stratila sa v prítmí obchodu. Kúpila čerstvý chlieb, maslo, veľké semiačka slnečníc a vysmiata pokračovala v ceste ulicou plnou jesennej jari a poletujúcich novín. Dlhé modré vlasy pohodené v nekonečnom tichu slnečných granátov a zvláštny pocit uspokojenia. Ponáhľala sa, ako ešte nikdy, možno raz, pred pár rokmi v utorok, ale vtedy bolo ešte priskoro. Príliš skoro na nový koniec a príliš neskoro na starý začiatok. Cítila to, dotyky, nehu, plné pery, spomienky, dúhovú zmrzlinu, nechty, krv, svetlo, mlieko, silu a spálené dlane, cítila všetko. A nič. Ponáhľala sa, chcela to predsa stihnúť.
Tváre. Známe. Aj neznáme. Miesta. Tiene. Farby farebnejšie ako včera či predvčerom. Hlasy. Mláky a v nich obloha. Obloha a v nej mláky. Obloha, zeleninový šalát, tatárska omáčka a pečené zemiaky. Listy padajúce z neba na ľudí. Listy padajúce z ľudí na nebo. Pohľady. Fontána pre Nikoho. Vôbec jej to tu nebude chýbať, pomyslela si a usmiala sa do slnka. Necítila strach, iba zvláštne chvenie prechádzajúce do vzrušenia. Okolo pláva stará popraskaná zmrzlináreň, kde si stará žena s modrými vlasmi zakaždým dala veľkú malinovú a vždy jej to pripomenulo leto pod príliš nahou oblohou, horké maliny v ústach cudzinca a kúsok nehy, ktorý vždy trhala zo svojho tela. Ale dnes si nedala. Nemala čas.
Sedemdesiatosem rokov bola riekou a za chvíľu sa stane oceánom. Dub a vedľa nemý tieň. A za ním žltá bytovka a zopár osudov. Stará žena vkročila dovnútra a výťah, gumené tlačidlá, štvrté poschodie, prvé, druhé, tretie a konečne, kroky a kroky na prahu, kľúč a je dnu, kroky v byte a na podlahe, svetlo vypľuté hlúpou roletou a treba vyvetrať. Otvorila okno a oprela bicykel o stenu. Milovala svoj bicykel, odkedy jej nohy zaliala staroba, bol jej najlepší priateľ. A jej vnuk, pochopiteľne. Nákup položila na pult a nervózne pozrela na sekundy, minúty a hodiny. Akoby ju to zmiatlo a mierne vystrašilo. Rýchlo si uvarila kávu, mlieko, ešte kúsok, dočerta, kvapky na podlahe, osem cukrov a nevadí, veď žijeme iba raz. Šálka v dlani. Vyšla na balkón a zapálila si cigaretu. Poslednú. Kúzlo poslednej cigarety je v tom, že si zakaždým môže dať ešte jednu, pomyslela si a zhltla šľachovitú postavu upletenú z dymu. Sladko vydýchla. Nad ňou modro, nebo a aha, ten oblak vyzerá ako magnólia, či nie, to je jedno a pod ňou iba desiatky metrov a bodky topiace sa v každodennej žumpe. Mala chuť sa od šťastia prudko smiať a dym, utekajúci ďaleko do svetla, sa smial s ňou. Chvíľu iba tak stála a dýchala. Pomaly. Hltala. Kúsky. Vaty. Z drogérie. Naproti. Nebu. Cítila presladený vzduch koketne vrieskajúci na jej jazyku a na chvíľu o tom všetkom zapochybovala. Dlane ponárala hlboko do modra a premýšľala, kde má vysávač, žeby povysávala oblaky na oblohe. Potom sa začala smiať a ešte chvíľu sa nechala znásilňovať chlórovým slnkom.
Vrátila sa dovnútra, nakrájala chlieb, zopár kúskov poctila maslom a šunkou a uložila ich na tanier. K tanieru ešte priložila príbor, farebnú servítku, kúsok papiera a semiačka slnečníc. Potom handrou umyla svoj charizmatický bicykel a kúpeľňa, sprcha, kokosové mlieko, prečo nie, palmy a vzdychajúci piesok, pár minút a voda pomaly odteká. Jej chodidlá sa ponárajú do malého koberca a zrkadlo, zrkadlo, kto je najkrajší na svete? Zrkadlo mlčí. Žena s modrými vlasmi sa usmiala a rýchlo sa utrela. O minútu a osem sekúnd sa obliekla do svojich bielych šiat s veľkými modrými bodkami, ktoré mala na sebe v deň, keď to bolo prvýkrát. Aj druhýkrát. Aj poslednýkrát. O pár dní nato ho pochovala. A zakaždým mala na sebe biele šaty s veľkými modrými bodkami, päťdesiatdva rokov lásky a nehy, a šesť rokov spomienok, čakania a neprichádzania.
Prišiel aj odišiel tými istými dverami.
Vždy ich mala na sebe, nech sa dialo čokoľvek, nech snežilo či pršalo, nech sa rodilo či umieralo. Síce z nich mierne vyrástla a posledné dva mesiace sa musela uskromniť na ovocie a kávu bez cukru, no ako kedy, ale stále sa v nich cítila úžasne a o to viac, keď teraz stála pred zrkadlom a hovorila si, že to všetko stálo za to. Učesala si vlasy, pomaličky, vychutnala si to, ako malé dievča v matkinej kúpeľni. Nalíčila si tvár, ceruzkou jemne prešla po obočí, oči, na tie nemôže zabudnúť. Pery si počmárala čerešňovým rúžom, tmavým a vyzývavým, tým, ktorý jej vždy najrýchlejšie zotrel svojimi perami. Ešte si upravila vlasy. Ešte kúsok. Ešte. A stačí.
Spomenula si na svoju matku, ktorá jej vždy zapletala vlasy do vrkočov, keď mala osem. Červená izba s popraskanými spomienkami, vlhké záclony, luster a v ňom oči, dlane na stenách, kúsky karafiátov ležiace na koberci, smiech uväznený v mušli a veľké zrkadlo so železným rámom. Vždy si na seba obliekla letné biele šaty a svadobný závoj. Cítila sa ako princezná bez svojho kráľovstva s púpavovou korunou zarezanou na hlave. A jej matka ju vždy česala a potom jej zapletala vlasy do vrkočov. Zakaždým si ich spočítala a celý deň sa prechádzala pred veľkým zrkadlom. Za oknom iba ticho a modré vtáky s jedným krídlom. Vždy sedeli na kakaových stromoch a potom vsiakli do slnka. A vždy boli v pároch, pretože mali iba jedno krídlo. A jej matka ju vždy česala a potom jej zapletala vlasy do vrkočov. Iba raz neprišla, v utorok, keď umrela. Ležala na záhrade a počítala si znamienka, keď ju zrazu prepadol pocit neuchopiteľného šťastia, eufórie a nekonečnosti, pomyslela si, že ešte chvíľu tej nádhery a umrie. Napočítala do osem a umrela od krásy. Hneď nato objavili kakaovým stromom rakovinu prostaty a modré vtáky s jedným krídlom ležali spálené na verande. Púpavovú korunu udusila vo svojich dlaniach a odvtedy jej už nikto nezapletal vlasy do vrkočov.

Pozrela sa na seba do zrkadla a zrkadlo sa pozrelo na ňu.
A uvideli úplne všetko.

Sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace, roky a to všetko sa spájalo a opäť rozdeľovalo, kryštalizovalo a metamorfovalo, premiešavalo a tuhlo, až sa celý jej život, celá jej cesta zasekla v tomto momente, v tejto chvíli, v tejto prítomnosti, ktorá je už teraz minulosťou, 15 hodín, 41 minút, 12 sekúnd, 13,14,15,16...Celá sa chvela a pár minút sa neveriacky pozerala na krásku za sklom. Vedela, že je krásna a chcela, asi by si ju takto pamätali. Všetci. Krásnu a modrú.
Bosé nohy vykročili po podlahe a dlane položili bicykel na pravú polku postele. Stará žena s modrými vlasmi pomaly obišla posteľ a ľahla si na jej ľavú polku. Bicykel si pritiahla bližšie a silne ho objala zvráskavenými rukami. Pomaličky zatvárala oči a to miesto, farby, on, slnečnice, princezná, utorok, púpavová koruna, jar a v nej kúsok nahej jesene, matka, prvýkrát, zrkadlo, vtedy a nikdy, vnuk, nekonečno, vrkoče, láska a tma. Zavrela oči a čakala. Naposledy.
Nevedela, ako umrie, ale vedela, ako sa znova narodí.

Kóma jedného obyčajného života
Dnes som nalepil asi tritisíc dní. Áno, je to veľa, dokonca aj pre niekoho, kto vyrába kalendáre už pekných pätnásť rokov. Väčšinou sa už dnes vyrábajú v počítačoch, ale existujú aj také, ktoré sa robia ručne. Hlavne lepenie dní do kalendárov je údajne omnoho osobnejšie a vnáša do chladných obchodných vzťahov kúsok toho povestného ľudského tepla. Tak neviem. Nikdy som nebol z tých, ktorí by sa vyzliekali v oblečenej spoločnosti a ťahali za sebou dav vzbúrencov. Aj keby mi to vadilo, aj keby mi moja práca zakaždým odkrojila 8 hodín, 480 minút a 28 800 sekúnd z môjho dvadsať štyri hodinového dňa, čo by znamenalo 40 hodín týždenne, 160 hodín mesačne a 1980 hodín ročne, aj keby som to miesto nenávidel, aj kebyže ho chcem zapáliť a v jeho popole umyť svoju tvár, tak by som to neurobil. Niekedy, keď je toho na mňa priveľa, keď chcem niečo povedať a pretrhnúť kúsok svojho flegmatického tela, tak premýšľam o tom, ako niekoho zabijem. Vlastnými rukami, dlaňami a hánkami, ktoré pomaľujem cudzou krvou a neprestanem udierať, až pokým sa nezmení na nechutné steblo ničoho. Nikdy som nikoho neudrel, nikdy, ale môže sa celoživotne potláčaný tridsaťosemročný hnev prevteliť do dlaní, ktoré zabijú človeka? Dúfam, že môže.
Kráčam po ulici a nesmelo pozorujem mihajúce sa tváre. Tohto by som mohol zabiť, určite nosí biele obtiahnuté slipy, podvádza svoju ženu a nazýva to dlhými pracovnými poradami, šialene by kričal a prosil by o odpustenie ako malé a bezmocné decko. A tento? Nie, nie tento bude dobrák, v ruke drží igelitku a ľudia s igelitkou sú väčšinou dobráci. A čo tento blonďáčik v okuliaroch? Tvári ako sa ako zasraný intelektuál, určite si pokojne vysedáva na svojej odpruženej stoličke v kancelárii na poslednom poschodí presklenej jaskyne, fajčí lacné cigary, ruky si natiera zjemňujúcim kamilkovým krémom, študuje slovník cudzích slov (dnes sa naučil slovo reopexia – premena gélu na kolidný roztok pretriasaním) a hovorí si, že protekcia je fajn. Áno, tohto by som zabil. Hneď teraz! V tomto momente by už ležal na zemi a dusil sa svojou krvou a mojimi dlaňami. V tomto momente by som mohol rozhodnúť o jeho bezduchom a úbohom živote, v tomto momente! Namieriť palec k oblohe alebo k zemi, rozhodnúť, smrť či milosť? Dávam ti... milosť, ty smrad. Boh žehnaj šľachetným a milosrdným. Ďakujem, ďakujem...
Kráčam po ulici, presne ako v predchádzajúcom odseku a počítam poschodia hnedej bytovky. Ako vždy. Jeden, dva, tri... Ja viem, je ich osem. Teta s bielymi vlasmi, ako z rozprávky naproti, ktorá pracuje v kvetinárstve, mi opäť ponúka priesady. Nie teta, ďakujem, ale už ich mám dosť! O dvanásť krokov som pohľadom opľul okno na druhom poschodí v bytovke naproti, kde Ženu v červenom hrá na violončelo. Zakaždým sedí za červenou roletou a so zvláštnym úsmevom sa oddáva hudobnej seanse. Tak ako vždy, aj teraz som si predstavil, čo také asi hrá a pokračoval som ďalej v ceste. Tak ako vždy, aj teraz som premýšľam o tom, čo vlastne mám. Čo všetko som dokázal, koho som miloval, kto ma miloval, s kým som sa skutočne vyspal, kto po mne túži, kto si spomenie a kto nezabudne. A výsledok? Nič. Žiadne city, láska, vzrušenie, očakávanie, ilúzie, sny, dych vo vlasoch, neha, nechty zarývajúce sa do cudzieho tela, šľahačka, extáza, nič. Iba ticho. Už ma tu nič nebaví, nikto, nikdy, nikde. Nič. Zaspal som svoj život a prebudil som sa v kóme. Zamotal som sa do vláken ubitého a znudeného života a už nemám síl vrátiť sa ku šťastiu. Som mŕtvy. Obrazne. Kráčam, pretože nemám auto a nejako musím chodiť do práce. A z práce. Sem a tam. Väčšinou iba sem. Spím, pretože potrebujem silu na kráčanie. Jem, pretože jedia všetci ostatní. Žijem, pretože nemám silu na tom niečo zmeniť. Preto nenávidím svoj život. Preto nenávidím svoje telo.
Jediné, čo mám, je moja babička, draky a fantázia. Predstava, že niekde za týmto všetkým, za týmto ničím, za popolom a nudou, za nekonečnými rokmi praskajúcimi na dni a minúty, za mojou živou smrťou, sú farby jasnejšie ako včerajšia dúha a striekajúce radosť na každého, kto má až príliš veľa lásky na rozdávanie. Miesto. Kde. Sa. Milujem. S tou. Pravou. Aj ľavou. Každú. Noc. Aj dvakrát...
Dá sa umrieť bez smrti? Ak áno, tak poprosím...
Otváram dvere a vchádzam do bytu. Zdravím babičku a cesta do kuchyne, aha, nezabudla na mňa, chlieb, maslo a šunka, to si dám, ham a ešte jeden, kde je vlastne babička? Babi? Izba vypľula iba ticho. Moje oči spozorovali niečo na stole, zaostrovanie a obraz: slnečnicové semená, odkaz a slovo – NEZABUDNI. Nechápem. Čo to... Zastal som, telo mi stuhlo a dlane sa začali chorobne triasť. Ale, to určite nie. Jasné, že nie, veď... Rýchlo som vstal a rozbehol som sa do jej izby. Dvere a šok! Ostal som stáť. Nemo. Padám. Dolu. Cítim, ako v mojom vnútri vyrastá obrovská jabloň, trhá moju kožu a škrtí ma. Chce moje slzy, chce moje šťastné dni, chce dúhu, chce, aby som plakal, tak ako všetci, keď niekto umiera. Ale nie. Neplakal som. Nie. Možno som aj chcel, ale nie, nemohol som, nemal som prečo, naopak, usmial som sa. Široko a ešte širšie. Prijal som to a úplne som sa s tým zmieril v priebehu ôsmych sekúnd. To stačí. Osem sekúnd stačí...
Umrela s úsmevom na perách a s bicyklom v náručí.
Dedko a jeho cesta Môj dedko umrel pred šiestimi rokmi. Bol botanik. A básnik. Ľudia hovorili, že sa vyparil. Nenašli totiž jeho telo a tak sa konal dedkov pohreb bez dedka. Ľudia toho veľa nahovoria, jedno malé dievčatko mi raz povedalo, že ho videlo v ten deň, keď umrel. Sedel v plechovej vani plnej peny na záhrade, pozeral sa na nebo a nahlas si spieval. Pršalo a on nemal dáždnik. Dievčatko ho pozorovalo cez okno susedného domu. Iba tam tak sedel a spieval si. Potom vstal a po dažďových kvapkách sa vyšplhal hore do neba. Aj s plechovou vaňou.
Ale, ja viem svoje.

Botanická smrť
Pozerám sa na babičkine telo, ktoré pokrývajú jej dlhé modré vlasy a viem, čo mám urobiť. Je to zvláštne, bizarné a šialené, ale čo už s človekom, keď umiera iba raz. Viem, že nikto iný by to neurobil, nemohol by, sťahovali by ho dolu morálne zásady a podobné cudzokrajné rastliny. Som jej jediná nádej. Iba ja. Nikto iný už neostal. Šesť miliárd ľudí a človek má nakoniec aj tak iba jeden druhého.
Urobím to dnes večer. Bude tma a obalí ma celého do svojho igelitu. Žiadne zvedavé oči z okien na malú rodinnú záhradku. Musím to urobiť. Kvôli nej. Kvôli obom. Dali mi toho viac, ako som im schopní splatiť a nechcem ich sklamať. Je pol šiestej a nejaké drobné. Mám kopu času. Viem, čo urobím. Jasné, vyzliekanie, dych, skriňa, modré či čierne, čierne, dal som si čierne tričko, rifle a bundu, ešte ostal jeden chlieb, ham a je to, počkať a čo babička? Prehodil som cez ňu deku, zobral som papierového draka a vyšiel som z bytu.
Kilometer za 16 minút a 8 sekúnd.
Lúka za mestom je najtichšie miesto na svete. Po cintoríne. Iba ticho a draky. Tesne pred zotmením je nebo najčervenšie. Silné červené vlákna zalejú úplne všetko, čo sa neukryje v tme. Ľudia vyzerajú v tom svetle ako diabli a moja sestra hovorievala, že pod trápnymi účesmi iba ukrývajú svoje kostnaté rohy, vyvierajúce na ich čelách. Bola poetka a prostitútka. Ale tento príbeh nie je o mojej sestre.
Jemný vietor a to je dobre. Papierového draka som pohodil do vzduchu a pomaly som začal uvoľňovať silón omotaný okolo drievka. Rozhodne stúpa k nebu a po chvíli som sa stal tým drakom. Draky totiž nelietajú. Iba ľudia lietajú. Iba ľudia, ktorí sa na chvíľu stali drakmi. Draky sú totiž iba schránky, papierové telá bez kostí, ktoré čakajú, kto do nich vstúpi. Tak som nečakal a vstúpil som.
Plávam otočeným oceánom a hltám koralové oblaky. Voľný a nespútaný. Papierový. Neohraničený a nekonečný. Som nahý. Nahý medzi oblečenými. Živý medzi mŕtvymi. Ja medzi vami. Stratil som svoje telo a vyletel som ďaleko do oblohy. Už ma nič neprinúti vrátiť sa späť medzi prízemné a ohraničené bytosti, do Krajiny ručne vyrábaných kalendárov a podobných sračiek na objednávku. Tu hore, na druhom poschodí neba, nikto nepotrebuje kalendáre. Veď kto už potrebuje počítať večnosť? Ešte pár minút som bol papierovým drakom a potom sa vrátil do svojho tela.
Cesta naspäť je vždy najdlhšia. Najradšej by som tu ostal celý život a iba si tak lietal, sem a možno aj tam, ale zotmelo sa, takže smola. A hrušky. V hlave mi vyrastá babičkina tvár a jej prianie. Nemôžem ju sklamať. Nie, ju nie. Nie. Po tom, ako dedko umrel, umrela aj ona. Už to bolo iba telo a slepá duša, čítajúca si svoj príbeh niekde inde. Vedel som, že už nemá žiadny dôvod topiť sa v tejto hnijúcej rieke a bol som to jedine ja, kvôli komu sa opäť nadýchla. Z finančných dôvodov sme sa museli presťahovať do bytovky s malou záhradkou, ktorú sme odkúpili. Bola príliš kúzelná nato, aby ju mučila zelenina nájomníkov. Potom začala babička študovať dedkove botanické knihy a zamilovala sa do kvetov. Hlavne do vlčích makov a slnečníc. Rozhodla sa, že vlčími makmi pokryje polku záhrady. Druhú si nechala pre seba. Prišiel pohreb a na ňom ľudia, ktorí toho až príliš veľa nahovoria.
Byt a prezliekanie. Hlad a lenivosť. Rozhodovanie, výsledok: lenivosť. O pár minút som to vzdal a nakrájal som si chlieb. Čakanie. Sekundy skákajúce na minúty a minúty zhlukujúce sa do hodín. Noc za oknom je ešte nocovejšia a vyžmýkaný citrón tesne pod oblohou pomaly skapína. Bude polnoc a bude ešte pekne dlho. Navliekol som si rukavice a zobral som lopatu. Šesť rokov spala a dnes opäť zasype jednu ľudskú žiarovku, ktorá už dosvietila.
Na záhradu za bytovkou pozerá iba zopár okien a všetky sú tmavé. Ľudia už spia. Aj televízory. Som tu sám. V noci. Je. Každý. Sám. Pohľadom som preletel po polke záhrady pokrytej červenými makmi a usmial som sa. Za chvíľu už nebudeš sám. Na jeseň a zimu sme záhradu zakaždým zakryli igelitovým skleníkom, aby vlčie maky prežili. A na jar ich opäť zneužilo slnko. Dedko má slnko veľmi rád.
Na nepokrytej polke záhrady som začal vykopávať jamu, pričom som nervózne rezal očami okná bytov, či niekto nesleduje priamy prenos. Tep mi začína prudko narážať na pokožku a cítim chvenie v končekoch prstov. Zvláštne vzrušenie. Ktovie, možno ma niekto sleduje. Možne je niekde tam, v tme za oknom a pozerá sa. Možno chcem byť sledovaný, špehovaný, pozorovaný neznámymi očami, iba prudký dych a očakávanie, čo urobím. Vzrušenie z tmy. Myšlienkové pochody a záchody. Šialené predstavy, ktoré predbiehajú aj tú najkrvavejšiu realitu. Prečo vlastne kopem? Ak tam niekto je a sleduje ma, určite márne hľadá odpoveď.
Jama nesmie byť príliš hlboká, ale pritom dostatočne široká, aby sa tam zmestilo telo, prípadne aj nejaký predmet. Dedko babičke a mne poriadne zamotal hlavu s tou svojou plechovou vaňou, ale nakoniec sme to vyriešili. Všetko sa dá, len treba chcieť. A umrieť.
Ešte kúsok, ešte a bude to. Konečne. Jama je dostatočne hlboká. Pozerám sa na temnotu, ktorá do nej vliezla. Myslel som, že to už nikdy neurobím, ale zdá sa, že okolnosti to chceli inak. Pohľadom som prebehol na vyžmýkaný mesiac a predstavil som si, koľko ľudí asi v tejto chvíli, v tomto momente vykopáva jamu pre niečie telo, pre svojho známeho či neznámeho, pre svojho nepriateľa či pre svoju babičku. Koľko ľudí v tejto chvíli stojí nad vykopanou jamou s lopatou v ruke a pod nechtami má pôdu a špinu, ktorá prikryje mŕtveho. Koľko ľudí?
Koľko ciest? Koľko odbočiek? Koľko strachu? Koľko nechtov a koľko špiny? Koľko lopát? Koľko jám treba na všetky tie mŕtve telá kráčajúce po zemi? Koľko lásky? Koľko nelásky? Koľko ľudí sa teraz miluje s tou nepravou a myslí na tú prvú? Koľko ľudí teraz padá? Koľko ľudí teraz padá do seba? Koľko ľudí teraz padá do seba a dopadne? Koľko osudov asi tak dýcha pod touto pôdou? Koľko tvári už zasypala hlina? Koľko tvárí zasypali iné tváre? Koľko hlasov uniká z mŕtvych pier pod povrchom a preniká až sem, k nám, do našich uší? A koľko ľudí ten hlas počuje? Tak koľko?
Ak je ON skutočne pastierom, tak kto je jeho ovečkou a kto jeho vlkom?
Odložil som lopatu a opäť som skontroloval stav svojej intimity. V poriadku, som sám. Rýchlo som vybehol hore do bytu a babičku som zabalil do deky. Žltej. Schody? Nie, rozhodne výťah, gumené tlačidlo a klesanie. Čakanie a pristávanie. Tichými krokmi som prešiel na záhradu a zložil som ju do jamy. Ešte som vybehol naspäť po bicykel a slnečnicové semiačka. A mám všetko, môže začať oslava, konfety, torta a zasypávanie tela. Hurá! Do jamy som ešte priložil bicykel, aj tak má babička boľavé kĺby a na bicykli sa jej pôjde ľahšie. Dokonca aj do neba. Usmial som sa a o hodinku a štyridsať osem minút bola jama zahádzaná. Jej dlane, jej tvár, jej dych, jej nechty, jej oči, uši, ústa, pery, mihalnice, obočie, chrbát, celé jej telo už dýcha iba pod zemou. Už je v tme. V tme štrku a vlhkej pôdy. Ale iba na chvíľu. Iba chvíľa a potom večnosť. Zatiaľ čo u nás živých, je všetko iba na chvíľu. Chvíle praskajúce na ďalšie chvíle a ďalšie chvíle praskajúce na ďalšie a ďalšie chvíle. A ešte nech mi niekto povie, že život je fajn...
Teraz to najdôležitejšie. Na čerstvú a vlhkú pôdu som začal sypať semená slnečníc. Pekne rovnomerne, musí to byť predsa nádherné, aby sa babička pri dedkovi nehanbila. Korene slnečníc vrastú do jej tela, zapustia do nej svoje zlaté lúče a splynú s ňou. Stanú sa jedným telom a jednou rastlinou. Stanú sa jedným ja a jedným ty, jedným neumieraním. Dokonalá
symbióza. A babička sa narodí znova. Ako slnečnica.
Ktosi obracia kalendár na osamelej stene. Prešlo pár dní.

Navždy je pre nás prikrátko
Babička sa pozerá okolo seba a usmieva sa. Ešte nikdy nebola taká šťastná a zvedavá. Nebo je modrejšie ako kdekoľvek, kde ešte nebola a ten vietor, ten určite vonia vanilkou s decentnou nátierkou perverznosti, pomyslela si a pridala. Ešteže si zobrala ten bicykel, nohy jej už vypovedajú službu. Steblá trávy sa rozostupujú pred jej kolesom a cíti, akoby lietala. Krásna a v bielych šatách, ako prvýkrát. A naposledy. Ale dnes je niekým iným, bez zbytočných sĺz a sentimentálnych zvratkov, chce vstúpiť do iného života. Cíti, že je leto pod príliš nahou oblohou a v diaľke cíti maliny v ústach cudzinca. Usmiala sa. Niečo počuje, niečo známe a krásne, pridala a steblá trávy sa začali smiať ešte hlasnejšie. Na prašnej ceste tiahnucej sa vedľa zeleného poľa ležala plechová vaňa plná peny a v nej dedko, ktorý si nahlas spieval. Bol to on, presne ako prvýkrát, keď ho uvidela. Bol to ten najznámejší cudzinec na svete. Keď ho uvidela, od radosti začala plakať. Aj obloha. Padala. Na kolená. Je to už šesť rokov samoty a iba tajné stretnutia v snoch, nič viac. Ale teraz sú opäť spolu. A už žiadne odchádzanie.
Dedkove lepkavé oči sa rozšírili a pomaly vstal z vane. Nerozvážne sa po ňom plazí pena a odkrýva červené maky, ktoré vyrastajú z jeho tela a celého ho zahaľujú. Pomaly podišiel k nej a pomohol jej zosadnúť z bicykla. Za všetko jej poďakoval, síce nič nepovedal, vedela to, natoľko dobre ho poznala. Zrazu pocítila kdesi pri pravej kľúčnej kosti zvláštne pálenie, akoby niečo z jej tela naťahovalo ruku do tohto sveta a chcelo pretrhnúť jej kožu. Rýchlo si zložila ramienko a sledovala pokožku na pálivom mieste, ako sa pomaly vlní. Ako šťastná želatína. Po pár sekundách na tom mieste, priamo z jej kože a z jej tela, vyklíčila zlatá slnečnica. Vzápätí pocítila pálenie po celom svojom tele a s nekonečnou úľavou sa pozrela na dedka, ktorý šťastne rozpúšťal maliny na jazyku. Môj vnúčik na mňa nezabudol, pomyslela si babička a chytila dedka za ruku.
Konce a začiatky vol.1
Keď Záhradník Z. pil naposledy, vyrazil si v sobotu večer s kamarátmi do Modrej mačety a zobudil sa až v utorok. Dnes sedel na starej hrdzavej lavičke, čítal si včerajšie noviny a rukou hladil čiernu krabicu, ktorú mal položenú vedľa seba. Keď to pred dvanástimi rokmi uvidel, vedel, že je to tá najkrajšie vec na svete. Spomenul by si aj na celú históriu čiernej krabice, ale o tom až neskôr.

Neskôr – celá história čiernej krabice
Bolo to pred dvanástimi rokmi, presne v deň, keď ho vyhodili zo zamestnania. Zmyslom jeho práce bolo počítať oblaky. Bol v tom dobrý, ale došlo k úradnej chybe a tak ho vyhodili. Keď kráčal po ulici domov, premýšľal o tom, ako doma na vodnej posteli pomiluje svoju ženu a tešil sa na trojsekundové vyvrcholenie svojej spotenej snahy. Zrazu jeho krásne vyhliadky do budúcnosti prerušilo malé detské piano, ktoré letelo zo siedmeho poschodia činžiaku, okolo ktorého kráčal a ktoré dopadlo na chodník tesne pred neho. Zastal a nechápavo pozeral na piano. Mierne pootočil hlavu a zrazu pri ceste uvidel tú najúžasnejšiu, najkrajšiu a najdokonalejšiu vec na svete. Nikdy nič podobné nevidel a cítil príliv nekonečnej blaženosti. Zabudol na piano aj na milovanie, vec rýchlo zobral do rúk a utekal s ňou domov. Neukázal ju ani manželke, nikomu, iba si ju položil na stôl a celý čas sa na ňu šokovane pozeral. Povedal si, že ju bude navždy nosiť so sebou, nikdy ju nikomu neukáže a vždy, keď sa bude cítiť nanič, sa na ňu pozrie a zabudne na všetko. Uložil ju do čiernej krabice, ktorú odvtedy nosil stále so sebou. A nech sa ktokoľvek pýtal, prosil alebo vyhrážal, nikdy ju nikomu neukázal. Bola iba jeho, nikoho iného. Nikdy by sa tej veci nevzdal. Nikdy.
Konce a začiatky vol.2
Záhradník Z. nemohol uveriť vlastným očiam. V novinách sa dočítal, že niekde v Japonskom mori, objavili jedinečný druh dúhovej ryby, ktorá dokáže súvisle a veľmi inteligentne rozprávať po španielsky. Keď po niekoľkých minútach noviny dočítal, zahľadel sa na oblohu a neustále si v hlave predstavoval, ako pláva nahý v Japonskom mori a zrazu stretne rybu, zafarbenú presne podľa poradia farieb v dúhe, nakloní sa k nemu a povie: Buenos dias míster, dónde están aseo? (Dobrý deň pane, kde sú toalety?) Avšak, on jej nebude rozumieť, tak na neho bude ryba chvíľu skúmavo hľadieť, potom si zašomre štipľavé španielske záporne citovo zafarbené slovo, urazene sa otočí a stratí sa v tme stúpajúcich bubliniek.
Dnes nastupuje do nového zamestnania. Ako záhradník. Je to iba prechodná práca, kým si nenájde niečo lepšie platené, ale aj tak je mierne nervózny. Povedal si, že po poslednej alkoholickej skúsenosti, už nebude nikdy piť. Pevne sa rozhodol a cítil uspokojenie z toho, že svoje slovo zatiaľ dodržal. Bol na seba vlastne hrdý.
Prešlo 33 sekúnd a Záhradník Z. mieri do najbližšej krčmy, že si jednou vodkou dodá odvahu do novej práce. Po prvých dvanástich poldecákoch už prestal počítať. Potom sa vybral domov, zobral si kosu a smeroval na záhradu za bytovkou, ktorú mal pokosiť. Keď prišiel na miesto, bol trochu zmätený, ale to mu pripadalo úplne normálne. Predstavoval si, že tráva je jeho nepriateľ a musí ho zneškodniť. S touto predstavou mal za hodinku celú záhradu pokosenú. Utrel si čelo od potu, zodvihol čiernu krabicu zo zeme a odišiel. Ako tak kráčal po chodníku pred bytovkou, zistil, že pokosil inú záhradu. Pomýlil si bytovky! Aj sa mu zdalo divné, že čo robia tie slnečnice a červené maky na záhrade, keď mu bolo povedané, že bude kosiť vysokú trávu, ale preniesol sa cez to. Teraz to ľutoval. Hlboko sa nadýchol, pozrel sa do čiernej krabice a blažene sa usmial.
Amputované rastliny
Keď som prišiel z práce, zamieril som na záhradu, že polejem babičku a dedka. To nie! Nie! Nie! Šok! Šok... Umieranie! Amputácia! Nie! Keď som to uvidel, spadol som na kolená a rozplakal som sa. Dlane sa mi klepali a tep sa zbláznil. Slnečnice aj červené maky boli pokosené! Kto? Kto mal to právo? Kto... Potom si už pamätám iba neumierajúcu nenávisť, zlosť a kroky po ulici plnej ľudí. Chcel som niekoho zabiť, hocikoho! Ubiť! Tento? Nie! Tento? Vyzerá ako riadny sráč, hnusák, trochu vysoký, ale ak budem rýchly... Zrazu som schmatol cudzieho chlapíka kráčajúceho oproti mne po ulici a začal som ho škrtiť, zatiaľ čo druhou rukou som sa napriahol, že jeho krvou vymaľujem poobednú oblohu. Chlapík však nebol trochu vysoký, bol obrovský, čo som v návale hnevu a nenávisti, pochopiteľne, prehliadol. To bol hlavný fakt, prečo vykryl môj úder a pravačkou mi zlomil nos. Spadol som na chodník, šedý, a začal poriadny lejak. Úderov. Druhý, tretí...Pri siedmom som omdlel. Keď som sa prebudil, bola už tma. Žiadna záchranka. Vysrali sa na mňa. Všetci. Pomaly som odkrýval domov. Asi som mal zlomený nos a ľavú ruku. Ľahol som si na posteľ, silne som objal papierového draka a zavrel som oči. Čakal som. Naposledy.
Nevedel som, ako umriem, ale vedel som, ako sa znova narodím.


KONIEC


Peter Balko - (1.ročník, scenáristiky a dramaturgie VŠMU)