LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis
Anylýza filmu

Dogville

Lars von Trier je najvýznamnejším súčasným predstaviteľom dánskej kinematografie a filmový tvorca s veľmi osobitým rukopisom. Sám seba nikdy nepovažoval za experimentátora, práve naopak, vždy si stanovil presné pravidlá svojej tvorby, vďaka ktorým, čo je irónia, vývoj v deji nepodlieha nijakým pravidlám. Jedným z jeho najpozoruhodnejších filmov, ktorý si získal široké ohlasy v radoch kritikov aj divákov, je film z roku 2003 – Dogville.
Ako som už spomínal, Lars von Trier si vždy stanovoval pravidlá svojej tvorby, rovnako ako aj isté obmedzenia, ktoré dodali filmu svojský autentický nádych a v ktorých, aj napriek všetkým prekážkam, dokázal točiť vynikajúce filmy. V roku 1995 založil Lars von Trier spolu s režisérom Thomasom Vinterbergom hnutie zvané Dogma 95, ktorým sa chceli vrátiť k jednoduchosti a predovšetkým sústrediť sa výhradne na postavy a príbeh. Aby dosiahli tieto trúfalé ideály, vytvorili 10 bodov, ktoré musí film spĺňať, nazývané Sľub čistoty.
Avšak, s filmom Dogville to nie je také jednoduché, pretože stojí kdesi na rozhraní, svojím spôsobom patrí do Dogmy 95 a zároveň ju odmieta. To, čím sa Dogville zaraďuje do Dogmy 95, je odmietanie akýchkoľvek kulís, ktoré by, prepáčte za výraz, opľulo aj divadlo. Všetko je iba načrtnuté, čo ešte viac podnecuje diváka sústrediť sa iba na príbeh a postavy bez toho, aby okolitá scenéria či kulisy odpútavali jeho pozornosť, dokonca to dosahuje s vyššou intenzitou, ako keby sa film točil reálne, ako to káže práve Dogma 95. V tomto teda film iba čiastočne spĺňa podmienky, avšak, do istej miery ich aj posúva ďalej. Ďalším faktorom, ktorým film spĺňa pravidlá hnutia, je kamera, ktorá je neustále v deji, čím dosahuje silný pocit prítomnosti diváka v deji a zároveň jej neunikne ani jediná herecká emócia, ktorá by sa pri statickej kamere stratila. Jednoznačne teda platí, že kamera natáča práve tam, kde sa odohráva film a nie naopak. Rovnako sa filmu nedá vytknúť žánrová rôznorodosť, určite, ako celok by sa film dal pokojne zaradiť do drámy, vzhľadom na silné emócie, ktoré evokuje. Avšak, rôzne rušivé prvky a mierna dávka nepredvídateľnosti deja spôsobuje to, že film prekračuje hranice akéhokoľvek žánru, preto sa nedá pevne uchytiť, čo je úžasné. Naopak, bodov Dogmy 95, ktoré Dogville porušuje, je o niečo viac. Už spomínané natáčanie v reáli nie je dodržané, čo je však pre film veľkým plusom, aspoň pre mňa. Zvuky fiktívnych dverí a chodníkov sú výtvorom postprodukcie, rovnako ako film, aspoň ku koncu, obsahuje prvky povrchnej akcie (požiar, zbrane) s príchodom gangsterov do mestečka. Zároveň nastáva výrazný časový posun, síce absencia geografického posunu je dodržaná, čo je pochopiteľne spôsobené nahrávacím štúdiom.
A na koniec, samotný režisér Lars von Trier je uvedený v titulkoch, čo je Dogmou 95 zakázané. To je hlavný dôvod, prečo sa Dogville nedá jednoznačne zaradiť, ani do dogmy, ani žánru, vzniká preto veľmi osobitý hybrid (nie experiment) s veľmi silným, až citovo vyčerpávajúcim účinkom na diváka, ktorý je, podľa mňa, jedným z najväčších počinov svetovej kinematografie posledných desiatich rokov. Dôvodov je mnoho, absolútna výhra obsahu nad formou, kde nie až tak prepracovaný príbeh, ako by sa na tri hodiny patrilo, ale všetko nahrádzajú vynikajúce dialógy a dotiahnuté postavy. Aj samotné načrtnuté kulisy majú viac dôvodov, nielen z finančného hľadiska, ale aj potvrdzujú atmosféru v meste, kde vie každý o každom a všetkom, čo sa deje, všetko vidí cez priesvitné steny domov. Preto scéna, kde je Grace prvýkrát “znásilnená“ Chuckom, zatiaľ čo okolo sa prechádzajú policajti a všetci obyvatelia, je neskutočne silná a pôsobivá. Celkovo je Dogville jedným neskutočne pozoruhodným trojhodinovým dielom, v ktorom majú aj najmenšie detaily svoj zmysel a opodstatnenie. Nič nie je náhodné, ani názov ulice Elm street, na ktorej dôjde na konci k masakru, ani antické mená detí (najmenšie je Achilles), pes Mojžiš či “jediný osvietený“ Thomas Edison jr. v podaní vynikajúceho Paula Bettanyho, ktorého postava nemá od samotného vynálezcu úplne ďaleko, ktorý raz povedal: „Múdry nie je ten, čo veľa vie, ale ten, kto vie, čo je treba.“ a v duchu tejto vety T. Edison jr. vždy vie, čo robiť, ako dohovoriť obyvateľom, aby dali Grace šancu, ako jej vymyslieť útek a pod. Jeho postava je neskutočne zaujímavá, mladý filozof a fiktívny spisovateľ, ktorý dokáže rozprávať o všetkom niekoľko hodín, ale nedokáže Grace vyjadriť svoje city na lavičke za mestom. A keď príde na činy, je pasívny, radšej sa iba prechádza po okolí a hovorí si, že urobil všetko, čo mohol, ako v scéne, kde Grace dávajú do reťazou a on iba stojí obďaleč alebo keď jej reťaze nedá dolu iba jej trochu pomôže ich niesť. Veľký moralista, ktorý si zakaždým chce ospravedlniť svoju fyzickú túžbu po Grace (vždy sa jej pýta, či na tom nie je nič zlé), ktorá je možno iba fyzická, je v zakrývaní svojich úmyslov, tváriac sa chápavo a vždy zadumane, možno ešte väčším psom, ako všetci ostatní obyvatelia Dogville, preto ten samotný čin hlavnej hrdinky na konci, aj keď je to možno vďaka. Aj Grace je veľmi zaujímavá postava, Nicole Kidman hrá ako nikdy, nežná, dobrotivá, neskutočne naivná, čo ma asi jediné na filme rozčuľovalo, ale to bol zrejme režisérov zámer a možno aj arogantná, ktorá si prejde všetkým, aby nám na konci poskytla katarziu vo forme masakru dospelých aj detí, ktorý sa nám však vo svetle predchádzajúcich troch hodín, nezdá krutý, práve naopak, plný zadosťučinenia, čo je neobvyklý jav pri takýchto krutých činoch. A ďalšie scény a detaily, ako napríklad fakt, že BIll, ktorý Grace nasadil a zostrojil reťaze, bol mentálne zaostalý, možno to vypovedá niečo o krvavej ľudskej minulosti a tyranoch, zotročujúcich ľudí. Krásne odpudivá scéna medzi jablkami, či záverečný rozhovor medzi Grace a otcom, kde sa gauneri javia ako racionalisti a obyvatelia Dogville ako najväčší tyrani, na ktorých som bol počas celého filmu neskutočne nahnevaný. Samotný film je plný paradoxov, ako otočenie medzi gaunermi a mierumilovnými obyvateľmi, tak fakt, že „v Dogville bolo vážne dosť práce, ktorú nikto nepotreboval“ alebo keď sa všetci zhodnú, žeby bolo lepšie, keby Grace odišla a zamknú ju v jej dome. A mnoho ďalších, ktoré film povyšujú na mimoriadny divácky zážitok.
Dogville je aj veľmi presný názov. Ako bolo povedané, psy konajú podľa svojej prirodzenosti, ale ak ich za ňu potrestáš, polepšia sa. Preto sa obyvatelia Dogville nepoučili, pretože Grace ich nedokázala potrestať, až v konečnom masakri, kde im nedala šancu sa zmeniť. Tak kto je dobrý a kto zlý? Tým sa Trier nezaťažuje, neponúka lacné názory, nič nevnucuje, všetko je iba na nás a našom výbere. Aj samotný záver, kde nechajú prežiť iba psa, ktorému Grace zobrala kosť, akoby iba on mal právo sa na ňu hnevať a potom, kde sa fiktívny pes premení na reálneho, môže mať viac interpretácii, možno ľudia svojou psou náturou obrazne prekrývali tú skutočnú psiu náturu alebo fakt, že pes sa premenil na reálneho a my ho vidíme, znamená, že aj my sme rovnakí psy. U Larsa von Triera človek nikdy nevie.
Viem iba, že o Dogville sa pomerne ľahko píše, ale je to film o ktorom sa treba rozprávať, o ktorom treba viesť búrlivé debaty a hádať sa, lebo rozdeľuje ľudí do dvoch pólov, bez akéhokoľvek priemeru. A ja sa pokojne priznám, že tento film milujem.

Peter Balko - (1.ročník, scenáristiky a dramaturgie VŠMU)