LOGIN
MEDIÁLNI PARTNERI
SME
Rádio_FM
kinema.sk
festivaly.sk
jetotak.sk
.týždeň
PARTNERI FESTIVALU
Visegrad Fund
International Film Festival Bratislava
Maďarskú inštitút
Kimuak
the one minutes
the one minutes Jr.
Stranger Festival
One Minute Film & Video Festival Aarau
FILMINUTE London
VideominutoPop Firenze
pravda Vilnus
ONE MINUTE Toronto
early melons
Stanica
Anča Fest
1. slovenská filmová databáza
Institut FranÁais
La femis
La femis
krátka úvaha o kultúre

Mlčať nie je zlato

Škoda, že neviem písať scenáre, bol by to skvelý spôsob ako zareagovať na Festival minútových a päťminútových filmov Azyl. Ale neviem, tak to spravím posvojom...

Situácia
Bola by to asi všedná nedeľa, keby sa nestali tri veci, ktoré ma zasiahli a trochu zmenili.

Udalosť prvá
Popíjala som kávu, keď si prisadol o niekoľko rokov mladší kolega a niečo sa opýtal. Otázke som nerozumela, pretože v nej používal slová ako flash, brake, lajna a ešte pár ďalších, ktoré som si ani nezapamätala, na takých miestach, kde by nedávali zmysel ani najlepšiemu angličtinárovi. Zmätene som sa na neho dívala a cítila sa nesvoja. Potom mi preložil – moji rovesníci používajú slovné spojenie – o čom točí. Pýtal sa, či sa aj mne stáva, že život a práca plynú v pohode, niekam smerujem a potom zrazu, z ničoho nič sa to zasekne a nedá sa tým hnúť.
Podnetná otázka. Kdesi za ňou sa skrýval zakódovaný odkaz: chcem s niekým hovoriť. No ja som ho nepočula, bola som príliš zasiahnutá poznaním, že starnem, že mladí majú jazyk, ktorý ide mimo mňa. Vyjachtala som niečo ako, že sa to samozrejme stáva mne, rovnako ako každému, ešte som vyjadrila údiv nad spomínanými slovíčkami a vyparila sa.

Udalosť druhá
O pár hodín neskôr som si pozerala filmy festivalu Azyl. Jeho existencia bola pre mňa novinkou, nevedela som, čo od toho čakať. Postupne som si prezrela všetky filmy a bola som – naplnená. Možno tiež používam čudné slovíčko, ale tak som sa cítila. Moja duša dostala gastronomickú pochúťku. Sledovanie krátkych filmov ma nadchlo. Hoci sú rôznych žánrov, z rôznych krajín a spracované rozličnými spôsobmi, jedno mali spoločné – ich autorom stačilo pár sekúnd, aby ma oslovili, nadchli a primäli rozmýšľať, pretože čo film, to myšlienka. O priateľstve, vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, o boji s démonmi strachu v našom vnútri či o všednom živote, ktorý môže byť krásne povznášajúci, keď sa naň pozrieme z iného uhla, než ako sme zvyknutí...

Udalosť tretia
Ale to ešte nebol koniec. Pozerajúc krátke filmy som jedným uchom počúvala posledné semifinálové kolo Eurosongu. Spozornela som, keď sa zrazu úplne zmenil štýl a rytmus hudby. Na pódiu bola kapela Smola a hrušky s chytľavou pesničkou a otázkou: Na čom záleží dnešnej mládeži? Nebolo to nič ufrflané, ufňukané, žiadne bedákanie. A vtedy mi to docvaklo: Došlo mi, o čom bola táto pesnička, môj nevydarený rozhovor s kolegom aj čo ma nadchlo na festivale Azyl.
Uvedomila som si, že nech si čokoľvek nahovárame , nech sa akokoľvek snažíme byť nezávislí, nikoho nepotrebujúci individualisti hľadiaci si svoje a o ostatné sa nestrajúci, všetci túžime po jednom – po tom, aby sa o nás niekto zaujímal, aby s nami hovoril. Tak naozaj hovoril. Chcú to starí, strední aj mladí bez ohľadu na to, ako sa navonok tvárime.

Vyvrcholenie
Pred očami sa mi opäť odohrávajú minútové filmy Tennis a Celebrate. Práve tie ma zasiahli najviac. Uvedomila som si, že aj keď sa považujem za otvoreného človeka, ktorý druhých dokáže dobre počuť a celkom dobre s nimi hovoriť, mám rezervy. Mohla by som hovoriť viac. Mohla by som sa menej báť mať k ľuďom bližšie. Vďaka trom opísaným, na pohľad banálnym udalostiam, mám teraz viac odvahy robiť to. Odvčera sa menej bojím priznať pred kolegom, že mu nerozumiem a skúsiť nájsť spoločné slová. Mám viac odvahy vypnúť televízor a hoci sa aj povadiť s manželom, keď bude treba. Viac odvahy priznať, že chcem s ľuďmi hovoriť a pustiť ich k sebe bližšie, lebo iba keď mne bude záležať na nich, bude im záležať na mne. Mlčať jednoducho vôbec nie je zlato. A teraz nech sa niekto pokúsi toto sfilmovať...

Lucia Skladanová